Keď sa dieťa do škôlky neteší alebo Detské pocity spojené s nástupom do škôlky


Všetko sa začína prijatím, a preto sa prestaňme obávať toho, že bude naše dieťa v škôlke plakať, ale mu radšej pomôžme zvládnuť túto životnú skúšku, ktorá patrí medzi najťažšie v detstve. Rodič by si mal v prvom rade uvedomiť, aká náročná je táto situácia pre malého človiečika, a poskytnúť mu pochopenie a oporu, aby mohol nabrať silu a zdravo zvládnuť tak veľkú, životnú zmenu.

Zapojenie sa do detského kolektívu býva pre celú rodinu veľmi komplikovaná situácia , pretože táto udalosť zasahuje viaceré stránky detskej psychiky a jeho srdce sa v tomto čase stáva veľmi citlivým a viac zraniteľným.


Myslím, že ťažkosti pri nástupe sú najviac spojené so strachom, ktoré pociťuje dieťa, pretože sa bojí, že „mama pre neho nepríde“. Toto dokazuje aj fakt, že častokrát aj dieťa, ktoré sa cíti v škôlke dobre, odmieta na začiatku v tomto zariadení spávať (aj keď doma poobedný spánok pretrváva). Ono sa totiž obáva, že zmešká príchod rodiča. Je to úplne prirodzené. Doteraz bolo iba s rodičmi alebo s blízkymi a známymi ľuďmi. Zrazu prichádza na scénu veľmi silný aspekt odlúčenia od matky, ktorá v rannom veku predstavuje pre dieťa najväčší pocit bezpečia. Istotu dieťaťa zároveň narúša aj nové prostredie, absolútne cudzí ľudia a nové pravidlá.



Zrazu sa celý život dieťaťa, ktoré bolo navyknuté byť doma s mamou (taninom, babkou, dedkom alebo opatrovateľkou), zmení. Samo veľmi nerozumie, čo sa to deje, ťažko chápe aj svoje vlastné pocity a tu, namiesto pochopenia a podpory, sa dospelí okolo neho čudujú, prečo nie je šťastné. Pýtajú sa, prečo plače. Presviedčajú ho, že sa mu tam musí páčiť. Alebo mu dávajú výzvy typu: „Dúfam, že dnes v škôlke plakať nebudeš!“, čo môže byť pre neho zdrojom výčitiek, keď náhodou neuspeje. Utekajú zo škôlky hneď potom, ako tam plačúce dieťa odovzdajú, mysliac si, že čím rýchlejšie sa dieťaťu stratia z dohľadu, tým sa ono rýchlejšie upokojí. A úprimne, týmto postojom nechránia deti, ale hlavne samých seba. A ja sama chápem, prečo my rodičia radšej siahame po jednoduchšom riešení. Pretože často ani nevieme, ako sa v takejto situácii správne zachovať; pretože často nemáme energiu ju riešiť; pretože učiteľka povie, že je lepšie, keď sa rozlúčite rýchlo; pretože sme presvedčení, že dieťa len skúša našu trpezlivosť a potrebuje, aby sme mu vymedzili hranice. A fotkou zo škôlky, ako sa naše „šťastné“ dieťa hrá po tom, čo sme odišli, si potvrdíme, že sme urobili správne.

Áno, dieťa si v škôlke naozaj zvykne, pretože mu nič iné neostáva, pretože mu učiteľky zamestnajú pozornosť niečím iným. My ľudia si zvykneme na všetko, je to naša vlastnosť. Ako sa ale cíti vo vnútri tá malá krehká bytosť, sama medzi cudzími ľuďmi? Chápe, čo sa deje? Možno áno a možno nie, rozhodne ale potrebuje rodičovskú priazeň a lásku.  Sú deti, ktoré v škôlke neplačú, ale prejavujú emócie spojené so zmenou inak. Napríklad odlišným správaním sa ku svojim blízkym v známom prostredí alebo doma.


Dieťa potrebuje pochopenie, prijatie a podporu, aby cítilo „pevnú pôdu pod nohami“. Potom hravo zvládne akúkoľvek zmenu.



Rozprávajte sa s dieťaťom. Vysvetľujte mu, prečo sa chodí do škôlky. Porozprávajte sa o tom s ním toľkokrát, koľko sa vás na to opýta. Pochopte ho, ako sa cíti. Dovoľte mu byť zraniteľným, keď ide o takú veľkú zmenu. Ubezpečte ho, že stojíte pri ňom. Dajte mu priestor, dajte mu pocit „bezpečného prístavu“, veľa ho objímajte. Ďalšia rovina sme my – dospelí. Pretože deti naše napätie vycítia. Pochopme náročnosť zmeny a buďme prichystaní znášať všetko, čo táto nová etapa prináša. Dovoľme si pozerať sa na situácie, akokoľvek sú náročné, ako na príležitosť učiť sa a rásť.




Tento rok môj syn nastúpil do školy a Zarka do novej škôlky. Rok predtým chodili spolu do inej škôlky, do ktorej nastupoval Zak takmer ako päťročný a Zarka ako trojročná. Po piatich rokoch spolu sme mali vybudované také silné puto, že strach z odlúčenia si vtedy u nich vôbec nenašiel miesto. Pomohlo aj to, že syn už bol vekovo zrelý nastúpiť do predškolského zariadenia a dcérke to, že tam chodili spolu a takisto, že rozumeli, prečo tam chodia. Učiteľky z tejto škôlky plačúce deti objímali a ukazovali im, že chápu ich bolesť namiesto toho, aby sa snažili odviesť ich pozornosť a pritom ignorovali ich trápenie. Deti tam boli naozaj šťastné. Nepamätám si ani jeden deň, ktorý by v škôlke plakali. A Zarka mi raz v aute povedala: „Bolo mi dnes v škôlke dobre, mami, lebo som vedela, že sa pre mňa vrátiš, tak som si hranie mohla užiť.“


V ten prvý deň, keď sme sa chystali do školy a do novej škôlky, ma ani nenapadlo, že by sme mohli mať nejaký problém. Mojou snahou bolo spríjemniť deťom skoré ranné vstávanie a zabaliť môjmu čerstvému školákovi desiatu. Syn bol od začiatku v škole spokojný. Jediné, čo mu až doteraz prekáža, je ranné vstávanie a domáce úlohy :). Dcérka prvé tri dni vôbec neprotestovala. Keď som však odchádzala, všimla som si na nej, že bola smutná, neistá a pýtala sa ma, kedy po ňu prídem. Syn sa zmienil, že ju videl plakať na obede, ale keď som sa ju na to opýtala, najskôr sa na to ani nevedela rozpamätať. Až potom povedala, že jej vraj bolo smutno, lebo tam nikoho nepoznala. Po troch dňoch však spustila srdcervúci plač, že ona nechce byť v škôlke. Videla som, ako ťažko jej je... Presne som vedela, ako sa cíti. Bola ešte malinká. Odlúčenie odo mňa už síce mala dávno spracované, ale v novom prostredí sa cítila nesvoja - bola tam osamelá so samými cudzími ľuďmi, ktorých nepoznala.


Vtedy som pochopila, že ma potrebuje mať pri sebe, že potrebuje cítiť, že viem, ako jej je... Tak som tam s ňou ostala. Prechádzali sme sa po chodbe a rozprávali sa o jej pocitoch, o novej škôlke, o tom, prečo ju tam vodím, prečo ja potrebujem chodiť do práce a kedy sa po ňu vrátim. Rozlúčili sme sa sedemkrát, ale odišla som až vtedy, keď mi to dovolila, keď mi povedala: „Choď, mami.“ Na druhý deň ráno, keď sme nastupovali do auta, ma náhle prepadla negatívne ladená myšlienka: ‚Och, Zarka bude v škôlke asi plakať...Čo budem robiť ?‘ Bol to strach. Obávala som sa, ako to zvládnem ja, ako to zvládne ona. Keď som si to uvedomila, v hlave mi zaznelo niečo iné: ‚Zarka bude zrejme v škôlke plakať. Možno budem musieť ostať pri nej dlhšie, ale... to je v poriadku.‘ Pretože je to prirodzené. Je to pre ňu veľká výzva a potrebuje sa naučiť takúto situáciu zvládať. Jediné, čo mi ostávalo vyriešiť, bolo zabezpečiť možnosť, prísť do práce neskôr. Takto sme sa niekoľko dní spolu učili prijímať zmenu a nájsť v nej pozitíva. Učili sme sa, že plakať je prirodzené, že prejaviť svoje pocity je normálne, a budovali sme si sebadôveru a istotu. Až jedného dňa, potom ako sa prezliekla, dala mi bozk na líce a povedala mi: „Môžeš ísť, ja sa tu už cítim dobre.“


Toho rána, keď som šoférovala do práce, som sa cítila šťastná, ale zároveň mi chýbali tie spoločne strávené chvíľky, plné emócií, pri ktorých, ako matka, vždy cítim silné spojenie so svojimi deťmi.


Stojte si za svojím dieťaťom, chápte ho a podporujte. Stojte si aj za svojou výchovou. Možno adaptácia a plač budú trvať dlhšie, a možno iba pár dni, ale rozhodne sa to oplatí💞.

Iryna

Jazyková úprava Lucia Chynoranská

Foto: Pixabay.com

Chcete ušetriť?

Páčia sa vám obe moje knihy?

Objednajte si ich naraz ako výhodné knižné DUO a zaplatíte o 3 € menej. 

Žádné produkty