Príbeh o príbehu – Kto je rýchlejší?
❤️️Základom dobrého života je zdravá láska k sebe samému. Láska potrebuje prijatie a sebadôveru. Rada by som vám porozprávala jeden zážitok so synom, ktorý sa dotýka témy sebadôvery. Je to vlastne rozprávanie o tom, ako vznikol príbeh mojej novej pripravovanej detskej knižky „Kto je rýchlejší?“
Moje deti do škôlky chodia radi, povedala by som to tak, že berú škôlku zdravo. Preto ma prekvapilo, keď jedného dňa zrazu začali chodiť domov s tým, že ich v škôlke bijú a že to robí hlavne synov najlepší kamarát. Veľmi zvláštne bolo aj to, že celý tento „konflikt“ popisoval veľmi pokojne, akoby rozprával rozprávku a pritom do škôlky vôbec neodmietal chodiť. Správal sa zvláštne, nie ako vždy. Zarka sa samozrejme k nemu pridala. Začala som sa pýtať v škôlke na túto situáciu a bolo mi povedané, že pani učiteľky nič nespozorovali. A ja som im verila, pretože som cítila, že problém bude niekde inde. Po dobu dvoch týždňov teda doma deti rozprávali, že ich v škôlke bijú. Snažila som sa so Zakom o tom hovoriť, ale vždy mi povedal to isté. Že jeho kamaráti do neho strkajú, a že už sa s ním nehrajú. Keď som sa ho spýtala, ako sa cíti, povedal, že je mu to nepríjemné, ale smutný nie je. Celé sa mi to zdalo veľmi divné, moja intuícia mi hovorila, že interpretácia situácie bude asi vymyslená a podstata bude niekde inde, synove tvrdenia som ale nespochybňovala, pretože som si uvedomovala, že sa aj ja môžem mýliť. Stále som sa pýtala a pozorovala. Opýtala som sa ho, či nepotrebuje pomôcť situáciu vyriešiť, ale vždy odpovedal, že nie.
Keď sme ale raz boli iba sami dvaja, začala som sa pýtať hlbšie, povedala som mu úprimne, že nie je pre mňa ten príbeh zrozumiteľný a že mi môže prezradiť všetko, čo cíti. Rozplakal sa. Povedal: „Vieš mami, doteraz som bol v škôlke veľmi zaujímavý pre iných a hlavne pre môjho najlepšieho priateľa, boli sme taká partička. Potom ale, čo som mu viackrát nevyhovel v niektorých veciach, už sa so mnou až tak nehrá. Začal sa kamarátiť s inými deťmi. A mne je veľmi ľúto, že už nie som asi pre neho dobrý kamarát. Už to nie je také, ako to bolo predtým, keď bol všade len Zaki, Zaki, Zaki...“
Tam bol teda pes zakopaný. Prestal byť pred druhých dosť „dobrý“ a stratil popularitu. Najlepší Zakov priateľ mu „prestúpil“ do iného tábora. Toto všetko spôsobilo, že začal o sebe pochybovať. Na to, aby ten pocit zvládol, zrejme si vymyslel to, že ho bijú. Myslím, že reakcia na pocity má individuálny charakter. Iné dieťa by možno zvolilo odlišnú „taktiku“, napríklad sa uzavrelo do seba, odmietalo chodiť do kolektívu, pripadne by začalo trpieť poruchami spánku, prijímania jedla atď. Dlho sme sa ešte objímali a rozprávali. Potom sa priznal, že nehovoril pravdu a že ich v škôlke nikto nebije.
Pýtala som sa ho, ako sa cíti vo svojom vnútri, či táto situácia, ktorú momentálne zažíva v škôlke, ho nepoznačila hlboko vo vnútri. Či je teraz iný Zak, ako bol predtým. Zamyslel sa a povedal, že nie. Snažila som sa mu vysvetliť, že rozhodnutie kamaráta musí iba prijať a rešpektovať, a že za jeho konaním môže byť mnoho dôvodov, ktoré on nie je schopný poznať a že nemôže ovplyvniť správanie iných. Ďalej som mu povedala, že ho chápem, že zrazu nebyť populárny sa ťažko znáša, ale môže mu to aj veľa dať. A že je dobré vedieť byť raz aj „populárny“ aj „nepopulárny“, ale omnoho dôležitejšie je pritom ostať sám sebou. A že teraz budú mať aj iní priestor na popularitu. Povedala som mu aj to, že možno sa to deje preto, aby aj on zistil, ako sa cítili tí spolužiaci, ktorí do tábora „obľúbencov“ doteraz nepatrili. A načali sme aj tému klamstva, ale to je úž na dlho.
Prijal to, uľavilo sa mu a po čase sa s chlapcov zasa stali kamaráti. Už neviem ani ako, pretože som sa do toho prestala miešať. Ďalej už išiel sám... Iba jeden deň ešte prišiel za mnou a povedal že mami už sme zas všetci „kamoši“ a z dvoch táborov je jeden. A takýto je život, ľudia do neho prichádzajú a odchádzajú. Jedni sa správajú takto, iní onako. Dôležité je ostať tým, kto si, veriť si a prijímať veci, aké sú, aby sme mohli život žiť a nie iba prežívať. Prijímať neznamená nič nerobiť, prijímať znamená učiť sa a rásť a nie bojovať.
Keď si človek verí, ľahko zvláda menej prijemné životné situácie, vedome pracuje s emóciami, ľahšie objavuje a otvára svoje talenty. Iba človek, ktorý má rád samého seba, dokáže bezpodmienečne milovať druhého a zdieľať s druhými nezištne svoju radosť.
Tento zážitok ma inšpiroval rozmýšľať viac a viac o tejto téme. Pozorovala som deti, seba, okolie a tvorila príbeh, ktorý by jednoduchou cestou pomocou znázornenia bežnej životnej situácie vysvetlil deťom, že ľudia sa nesprávajú tak alebo onak kvôli tomu, akí sme my, ale kvôli tomu, akí oni sú a ako sa cítia. Je to príbeh, ktorý by dokázal inšpirovať druhých, ako si nevytvárať vlastnú mienku o sebe podľa toho, ako sa správa okolie. Je to príbeh, ktorý by ukázal, aké dôležité je poznať váhu svojej jedinečnosti a ako si nikdy neprestávať veriť. ❤️️
❤️️ ĎAKUJEM ❤️️
Iryna