Učiť sa s malými deťmi alebo nie?




Milí rodičia, rada by som sa s vami podelila o moje úvahy a skúsenosti na tému učenia sa s malými deťmi. Vezmite tieto riadky ako inšpiráciu, nie ako niečo, čo by ste mali robiť. Vy svoje dieťa poznáte najlepšie. Skúsenosť niekoho druhého vás však môže inšpirovať na vašej vlastnej ceste.


Môj syn tento rok nastupuje do školy a v poslednej dobe som veľmi intenzívne rozmýšľala nad tým, čo je správnejšie: nechať ho žiť svoj život a hrať sa alebo ho motivovať k učeniu sa čítať a písať ešte doma pred nástupom do školy. Na jednej strane boli moje ambície a uvedomovanie si jeho potenciálu a na druhej strane presvedčenie, že najlepšie je dať mu slobodu a možnosť rozhodnúť sa, čo on sám chce robiť – čítať si, hrať sa s legom, kresliť si, či obliecť kostým a zahrať sa so sestrou. Nakúpila som teda rôzne pracovné zošity a skúšala som ho prirodzene viesť k tomu, aby sa „chcel“ učiť písať, a to tak, že som sa s ním dohodla na určitej pravidelnosti. Chvíľkami ho to bavilo a aj sa mu veľmi dobre darilo, ale ak mám byť úprimná, nezaujalo ho to na veľmi dlho. Po chvíľke sa vždy postavil a odišiel sa hrať. Keďže sa deti snažím neovplyvňovať a dávam im slobodu v rozhodovaní, celé naše predškolské učenie ustúpilo do úzadia. Samozrejme, nie z mojej vôle. Napriek dobrému základu (písanie, čítanie, počítanie) a Montessori prístupu, ktorý sme si zamilovali, keď som bola s deťmi doma na rodičovskej dovolenke, mi myšlienky typu „už by mohol vedieť viac“ alebo „neučím sa s ním, to nie je dobré“ nedávali pokoj. Tak som obnovila „učenie sa“ a

raz za čas prišla za synom po práci unavená s vetou „no, mali by sme robiť predškolské úlohy“. Keďže táto aktivita ale vychádzala z môjho strachu a chybného presvedčenia, nikto si ju neužíval. Začala som premýšľať, o čo mi vlastne ide. Môj syn, ktorý mal vtedy päť rokov, vedel písať mená členov rodiny, počítať minimálne do tridsať, poznal všetky písmenká abecedy, vedel hovoriť aj po anglicky a rozumel rozprávkam po rusky. Mne sa to ale zdalo stále málo.

Moje ego a strach sa mi podarilo skrotiť a premýšľala som, aký pristúp zvoliť, aby syn nestagnoval. Aj keď ho totiž nebavilo učiť sa, keď som ho zavolala, záujem vzdelávať sa vo všeobecnosti mal. Napríklad, veľmi sa vždy tešil, keď sa naučil niečo nové. Prišlo mi na um staré dobré Montessori. Deti milujú Montessori aktivity, žiaľ už nemám toľko priestoru po práci, aby sme si kreslili písmenká v múke. (Nemám? To je otázka na zamyslenie... V tejto modernej dobe si čas proste treba nájsť.)

Takže môj prístup vychádza zo školy Montessori, deťom vytváram prostredie na učenie sa a zároveň ich nechávam, aby sa rozhodli samy. Do popredia som dala všetky aktivity, ktoré sa týkajú počítania, čítania a písania, nakúpila som nové zošity a keď sa ideme hrať, tak im vysvetľujem, prečo je dobré sa učiť. Niekedy im uvádzam aj príklady z reálneho života – že si budú vedieť samy spočítať peniažky a kúpiť zmrzlinu alebo pustiť si pesničku. A samozrejme, dávam im svoju pozornosť či už pri hraní, či učení sa. A bolo to správne rozhodnutie, pretože za mnou začali samy chodiť so zošitmi, že sa chcú ísť učiť. Takéto nastavenie tak prinieslo spokojnosť na obidvoch stranách. Opäť som sa presvedčila, že sloboda je najvyššia méta a že rodič má dieťa životom sprevádzať, nie ho presviedčať o svojich pravdách.


Inšpirácie Montessori učení nájdete napríklad na stránke montemother.sk, kam sa chodím inšpirovať aj ja. Mamina Lenka sa na tejto svojej stránke delí o svoje skúsenosti a inšpiruje tak veľa iných mám. Sama je maminou dvoch detí a Montessori prístup s deťmi nielen robí, ale aj cíti. V kútiku duši jej v dobrom závidím, že to s Montessori metódou dotiahla tam, kam ja nie, pretože to bol aj môj sen. Každý má ale svoju vlastnú cestu.




Iryna

Jazyková úprava Lucia Chynoranská

Foto: Pixabay.com

Chcete ušetriť?

Páčia sa vám obe moje knihy?

Objednajte si ich naraz ako výhodné knižné DUO a zaplatíte o 3 € menej. 

Žádné produkty