Učiť sa s malými deťmi, alebo nie?




Milí rodičia, rada by som sa s vami podelila o moje úvahy a skúsenosti na tému učenie sa s malými deťmi. Vezmite tieto riadky ako inšpiráciu, nie ako niečo, čo by ste mali robiť. Vy svoje dieťa poznáte najlepšie. Ja som za zdieľanie, pretože skúsenosť druhého nás môže inšpirovať na vlastnej ceste.


Môj syn tento rok nastupuje do školy a posledné roky som veľmi intenzívne rozmýšľala nad tým, čo je správnejšie: nechať ho žiť svoj život a hrať sa, alebo ho motivovať k učeniu, ucíť sa čítať a písať doma ešte pred nástupom do školy. Na jednej strane boli moje ambície a uvedomenie si jeho kapacity a na druhej strane presvedčenie, že najlepšie je dať mu slobodu a možnosť sa rozhodnúť, čo chce robiť – čítať si, hrať sa s legom, kresliť, alebo si obliecť kostým a zahrať sa so sestrou na rozprávku. Nakúpila som rôzne pracovné zošity a skúšala som ho prirodzene viesť k tomu, aby „sa chcel“ učiť písať a to tak, že som ho vždy zavolala učiť sa a dohodla sa s ním na pravidelnosti. Chvíľkami ho to bavilo a aj sa mu veľmi pekne darilo, ale ak mám byt úprimná, nezaujímalo ho to dlho. Po chvíľke sa postavil a odišiel sa hrať. Keďže sa deti snažím neovplyvňovať a dávam im slobodu v rozhodovaní, cele predškolské učenie sa ustúpilo do úzadia. Ale nie z mojej vôle. Aj napriek tomu, že vďaka dobrému základu (písanie, čítanie, počítanie), vďaka Montessori prístupu, ktorý sme si zamilovali, keď som bola s deťmi doma na rodičovskej dovolenke, mi myšlienky typu „už by mohol vedieť viac“ alebo „neučím sa s nim, to nie je dobre“ nedávali pokoj. Tak som obnovila „učenie sa“ a raz za čas prišla za synom po práci unavená s vetou „no, mali by sme robiť predškolské úlohy“. Keďže tá aktivita vychádzala z môjho strachu a chybného presvedčenia, nikto si ju neužíval. Začala som premýšľať, o čo mi vlastne ide. Môj syn, ktorý vtedy mal 5 rokov, vedel písať mena členov rodiny, počítať minimálne do 30, poznal všetky písmenká, vedel hovoriť aj po anglicky a rozumel rozprávkam po rusky, ale mne sa to zdalo málo.

Moje ego a strach sa mi podarilo skrotiť a premýšľala som, aký pristúp zvoliť, aby syn nestagnoval. Pretože aj keď ho nebavilo učiť sa, keď som ho zavolala, záujem sa vzdelávať vo všeobecnosti mal. Napríklad, veľmi sa vždy tesil, keď sa niečo nove naučil. A prišlo mi na um staré dobré Montessori. Deti milujú Montessori aktivity, žiaľ už nemám toľko priestoru po práci, aby sme si kreslili písmenká v múke. (Nemám? To je otázka na zamyslenie. V modernej dobre si čas treba nájsť.)

Takže môj pristúp vychádza z Montessori a vytváram deťom prostredie na učenie sa a zároveň ich nechávam rozhodnúť sa samých. Do popredia som dala všetky aktivity, ktoré sa týkajú počítania, čítania a písania, kúpila som nové zošity a keď sa ideme hrať, tak im vysvetľujem, prečo je dobré aj učiť sa. Niekedy uvediem aj príklad z reálneho života – že si budú vedieť sami spočítať peniažky a kúpiť zmrzlinu, alebo pustiť si pesničku. A samozrejme pozornosť - dávam im moju pozornosť či už pri hraní alebo učení sa. A bolo to správne rozhodnutie, pretože sami začali za mnou chodiť so zošitmi, že sa chcú učiť. Takéto nastavenie prinieslo spokojnosť na obidvoch stranách.

Zas raz som sa presvedčila, že sloboda je najviac, že rodič ma dieťa životom sprevádzať, nie presviedčať ho o svojich pravdách.

Inspirácie Montessori učení sa nájdete na montemother.sk, kde sa inšpirujem aj ja. Lenka na svojej stránke zdieľa svoje skúsenosti a inšpiruje veľa mam. Mamina dvoch deti ktorá, Montessori s deťmi nie len robí ale Montessori aj cíti. V kútiku duši jej v dobrom závidím, že s Montessori dotiahla tam kam ja nie, pretože to bol aj môj sen. Každý ma ale svoju cestu.





Iryna

Foto: Pixabay.com

Chcete ušetriť?

Páčia sa vám obe moje knihy?

Objednajte si ich naraz ako výhodné knižné DUO a zaplatíte o 3 € menej. 

Žádné produkty