Empatia u detí a vplyv empatického rodiča na emocionálny vývoj dieťaťa.


Empatia je vzácna schopnosť ľudských bytostí. Je nenahraditeľná pri zakladaní a udržaní kvalitných vzťahov. Môže byť veľkým motivátorom pri pomoci druhým a v neposlednom rade je základom pre pochopenie vlastného vnútra. Ako sa cítim? Je najdôležitejšou otázkou na ceste sebapoznávania a osobnostného rastu. Aby sme boli schopní empatie voči druhým, potrebujeme mať túto schopnosť aj sami voči sebe, preto je podpora jej rozvíjania u detí nesmierne dôležitá. Ako mama dvoch detí môžem povedať, že som presvedčená, že deti majú túto schodnosť už od narodenia. Nasvedčuje tomu napríklad ich rozrušenie pri plači druhého dieťaťa, vnímanie pocitov matky, záujem o konverzáciu, hoci vlastným spôsobom, očný kontakt či reakcia na rôzne emocionálne prejavy dospelých. Malé dieťa je do určitého veku „ochudobnené“ o rôzne názory a presvedčenia, svet vníma zo svojej prirodzenosti a jeho prístup je pozitívny, preto sa dokáže vcítiť do kože druhého viac ako dospelí ľudia. Pre udržanie tejto hodnotnej schopnosti sa potrebuje neustále učiť rozumieť svojim pocitom v bezpečnom prostredí, v ktorom môže vyjadriť ktorúkoľvek emóciu a v ktorom je rešpektované.


Čo je to empatia?

Pre lepšie definovanie pojmu empatia je užitočné rozlíšiť sympatiu a empatiu. Výskumník v oblasti neurovedy Jean Decety hovorí, že prejavovať niekomu sympatiu znamená prežívať túžbu priniesť mu šťastie. Sympatia je emočným základom morálneho vývoja. Keď je človeku niekto sympatický, nie je to príťažlivosť, ale túžba prinášať mu šťastie. Keď hovoríme o empatii, Jean Decety rozlišuje dva druhy empatií – kognitívnu a afektívnu. Schopnosť vnímať a zdieľať emócie a pocity druhého označuje ako afektívnu empatiu. Kognitívna empatia je schodnosť rozumieť zámerom druhého. Možné je k niekomu pociťovať sympatiu, ale zároveň voči nemu necítiť empatiu. Napríklad v situácii, keď niekomu prajeme šťastie, prežívame k nemu sympatiu, ale zároveň nie sme voči tomuto človeku empatický – nerozumieme jeho pocitom a nezdieľame ich. Podobne ani empatia nie je vždy spojená so sympatiou. Vnímať a zdieľať pocity druhých neznamená, že im chceme automaticky prinášať šťastie. V prípade, že je empatia zameraná do vlastného vnútra, hovoríme o autoempatii. Znamená to, že prijímame všetky pocity svojho vnútra, nech sú akékoľvek, či sú negatívneho alebo pozitívneho charakteru. Uvedomujeme si ich bez toho, aby sme ich hodnotili alebo zažívali pocit viny. Nejde o to, aby sme boli dokonalí, ale skôr o to, aby sme poznali, ako sa cítime, a prijímali svoje silné, ale aj slabé stránky. Toto poznanie sa neustále vyvíja spolu s tým, ako sa mení náš život a ako nás ovplyvňuje a premieňa. Pokiaľ nemáme empatiu voči sebe, tak bude veľmi náročné, ba až nemožné prejavovať túto schopnosť voči druhým. Autoempatia je predpokladom chápania a prijímania emócií, pocitov a kvalít druhých a takisto aj ich slabostí a ťažkostí namiesto toho, aby sme druhých súdili, vyvolávali v nich pocit viny alebo im dávali rady bez toho, aby nás o to požiadali.


Rodičovskú empatiu potrebuje ktorýkoľvek detsky pocit – strach, smútok, bez moc, krivda ale aj láska, radosť ci zvedavosť.


Pozrite si rozprávkové knižky o detských pocitoch


Kvalitné medziľudské vzťahy sú do určitej miery založené na empatii. Na jednej strane je empatia pre vytváranie a udržanie dobrých vzťahov voči druhým zásadnou. Na druhej strane, aby sme boli schopní empatii voči okoliu, je absolútne dôležité byť empatickým voči sebe samému. Je možné byť maximálne empatickým voči druhému a zároveň aj voči sebe a následne prispôsobiť svoje činy, ktoré sú tiež súčasťou života a na ktoré sa potom viaže „nové“ prežívanie tak, aby boli všetci účastníci spokojní? Myslím, že sa to dá iba v prípade, keď každý pozná svoje hranice sebaúcty. Znamená to byť schopný vnímať a prijať svoje pocity, pochopiť a prijať aj pocity druhého, ale nezachádzať za hranice sebaúcty, ktorá úzko súvisí s hodnotami človeka.


Rozvoj empatie u detí

Prítomnosť empatie u detí môže úzko súvisieť s túžbou človeka patriť k celku. Dieťa sa od svojho príchodu na svet snaží neustále nadväzovať vzťahy s druhými. Ľudský jedinec túži žiť v harmónii s ostatnými, ako aj sám so sebou. Prirodzená hanblivosť detí a dospelých v prítomnosti „cudzích“ ľudí a pri prežívaní nových situácií je toho dôkazom. Tým, že túžime patriť k celku, chceme aj nášmu okoliu porozumieť a zdieľať s ním jeho prežívanie. To naznačuje aj to, že empatia sa neustále rozvíja takisto ako socializačné zručnosti človeka.


Nakonečný (2000) zaraďuje empatiu medzi pocity sebavedomia, hanblivosti, žiarlivosti, pocitu viny a opovrhnutia, ktoré sa začínajú prejavovať medzi dvanástym a osemnástym mesiacom života. Podľa Shapira (1998) neidentifikovali uskutočnené výskumy rozdiely empatického správania medzi dievčatami a chlapcami. Obidve pohlavia prejavujú rovnaký záujem pomáhať druhým a líšia sa iba v spôsobe pomoci. Dievčatá radšej pomáhajú v aktivitách psychologického charakteru a chlapci fyzického. Shapiro hovorí, že deťom nepomáhame tým, že o empatickom správaní rozprávame, ale tým, že sa tak chováme my. V roku 2010 dokázala kanadská psychologička, že deti už od šiesteho mesiaca života priťahujú láskaví ľudia a neláskavým ľudom sa vyhýbajú. Okolo jedného roka sú schopné vykazovať altruistické správanie. Vo veku štrnástich mesiacov dokáže dieťa upokojiť druhého človeka, ktorý sa necíti dobre.


Pozrite si rozprávkové knižky o detských pocitoch


Časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za emočný a sociálny život, sa vyvíjajú celé detstvo, čo je určujúce pre emocionálnu a sociálnu inteligenciu dieťaťa. Po narodení dieťaťa nastáva intenzívne vytváranie nervových spojov nazývaných synapsie. Vznikajú, zanikajú a znovu sa nadväzujú milióny spojov v závislosti od učenia, skúseností, ktoré dieťa získava, a citových vzťahov, ktoré zažíva. Mozgové spoje a obvody sa ustália, ak sa určité zážitky opakujú v priebehu piatich až šiestich mesiacov. Opakovaním zážitkov sa stáva obvod pevnejším. To znamená, že ak sa určité zážitky pravidelne opakujú, hlboko sa do nás zapíšu a môžu mať zásadný dopad na náš život.


Emocionálne prežívanie jedinca je v detstve do veľkej miery ovplyvnené dospelým človekom. Z toho vyplýva, že správanie blízkeho okolia a v prvom rade rodičov, je zásadné pre vývoj emocionálnej inteligencie dieťaťa, ako aj empatie.



Vplyv empatického rodiča na emocionálny vývoj dieťaťa.

Štúdia profesora Feldmana z roku 2007 hovorí, že pri rozvoji empatie je dôležitá synchronizácia medzi rodičom a dieťaťom. Synchronizácia znamená dočasnú zhodu medzi partnermi vo vzťahu (matka – dieťa; otec – dieťa). Preukázalo sa, že zhoda medzi matkou a dieťaťom, meraná v prvom roku života, mala priamy súvis s formovaním schopnosti empatie v detstve a dospievaní. To naznačuje, že synchronizácia stimuluje dojčatá k emocionálnej rezonancii a podporuje ich medziľudské vzťahy počas celého života.


Byť empatický nie je jednoduché, obzvlášť pre rodiča, ktorému sa nedostalo veľa empatie v jeho detstve. Tlak na rodičov je v súčasnej dobe enormný a „umelé“ prejavy empatie či prehnaná, neprirodzená snaha o dobrú výchovu dieťaťa sa môže paradoxne stať kontraproduktívnou a viesť rodiča k frustrácii či pocitu bezmocnosti. Svojmu dieťaťu začneme rozumieť, prijímať ho a zdieľať jeho emócie iba v prípade, keď nadviažme empatický vzťah sami so sebou.


Ak rodič začne vyjadrovať svoje pocity a emócie, uvedomovať si, že sú jeho súčasťou a pochopí, že druhí nie sú prvotnou príčinou toho, ako sa cíti, ale že pružiny našich pocitov sú v náš samých, prispeje k vzájomnému porozumeniu, otvorí sa empatii a zmení svoj vzťah k sebe i k okoliu. Empatia prebúdza ľudské vedomie k zodpovednosti. To znamená neobviňovať druhých, ale lepšie spoznať samých seba. Byť zodpovedným za svoje pocity, emócie a činy. Empatický vzťah predstavuje komunikáciu, v ktorej majú obidvaja partneri záujem o obojstranné vyjadrenie a vzájomné pozorné počúvanie, bez kritiky a hodnotenia. Ten, kto počúva, sa snaží pochopiť toho, kto rozpráva, a zároveň sa obohacuje jeho prežívaním. Ten, kto rozpráva, prežíva pochopenie a prijatie, že ho niekto počúva a rozumie mu. Komunikácia je potom hlbšia a kladnejšia a zvyšuje kvalitu vzťahu.

Rodič zohráva výraznú úlohu v emocionálnom vývoji dieťaťa. Každé dieťa potrebuje byť pochopené a prijaté, cítiť nepodmienečnú rodičovskú lásku a neustále vyvíjať schopnosť porozumieť a zdieľať svoje pocity. Preto môže empatický rodič iba pozitívne ovplyvniť vývoj emocionálnej inteligencie dieťaťa, ktorá úzko súvisí s kvalitou života a osobnou pohodou.


Pozrite si rozprávkové knižky o detských pocitoch


Empatický rodič pomáha dieťaťu porozumieť jeho pocitom najskôr tým, že popisuje emócie dieťaťa slovne a vždy sa uistí, či je to skutočne to, čo dieťa cíti. Keď dieťa vyrastie, bude schopné pomenovať presne, aké pocity prežíva, a dospelý bude mať možnosť lepšie porozumieť jeho vnútornému svetu. Túžba vyjadriť, čo prežívame, je potrebou každého človeka bez ohľadu na vek. Bez možnosti sebavyjadrenia a zdieľania, pocitový život dieťaťa mizne a prejavia sa obavy a pochybnosti o sebe samom. Nedostatok podpory v starostlivosti o vlastný emocionálny svet, deficit empatie je dôsledkom psychiatrických porúch .

Dieťa, ktoré je prijaté, pochopené a rešpektované, nepochybuje o sebe samom, práve naopak, je schopné vyvíjať svoje silne stránky a talenty, dokáže porozumieť emóciám negatívneho charakteru a pracovať s nimi, je otvorené voči vzťahom založeným na empatickej komunikácii, má záujem pomáhať ostatným. A v neposlednom rade dokáže vnímať a prežívať emócie pozitívneho charakteru ako šťastie a radosť a neustále zvyšovať kvalitu svojho života, čo sa v dnešnom živote stáva vzácnosťou, pretože človek má tendenciu venovať čoraz viac energie tomu negatívnemu prežívaniu ako pozitívnemu.



Fakt, že prežívanie človeka trvá (cítime neustále) je dôkazom toho, že sa dokáže kedykoľvek začať učiť vnímať, chápať, prejavovať a zdieľať svoje pocity, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou jeho života a tak zlepšovať kvalitu svojho života. Tento jav potvrdzuje aj vývoj mozgu a jeho schopnosť prehlbovať, odstraňovať a vytvárať nové obrysy na základe skúseností a prežívania človeka. V tomto môžu byť rodičom veľmi nápomocné deti, ktoré majú už od narodenia väčšiu schopnosť vyjadriť a zdieľať pocity svoje aj druhých a ktoré prejavujú emócie spontánne a nezištne. Pre udržanie a vývoj týchto prirodzených vzácnych schopností potrebujú bezpečné prostredie, v ktorom môžu bez strachu vyjadriť svoje pocity, v ktorom sú vnímané ako rovnocenné dospelým, v ktorom existuje priestor na otvorenú komunikáciu. Tak sa učí dieťa svojim pocitom porozumieť a prijať ich. Rodič, ktorý také prostredie vytvorí, zabezpečí prirodzený vývoj empatie a emocionálnej inteligencie svojho dieťaťa a aj seba samého. Dokonalé prepojenie.

Iryna


Pozrite si rozprávkové knižky o detských pocitoch

Literatúra.

Gueguen, C.(2014). Cesta ke šťastnému dětství. Robert Laffont. Pariz.

Shapiro, E. L. (1998). Emoční inteligence dítěte a její rozvoj. Praha. Portál.

Nakonečný, M. (2000). Lidské emoce. Praha. Academia.

Feldman, R. (2007). Parent-Infant Synchrony: Biological Foundations and Developmental Outcomes. Current Directions in Psychological Science 16 (6).s. 340 – 345.

Chcete ušetriť?

Páčia sa vám obe moje knihy?

Objednajte si ich naraz ako výhodné knižné DUO a zaplatíte o 3 € menej. 

Žádné produkty