Vždy ma fascinovali ľudia. Každý jedinec v sebe niečo nesie, každý vie to svoje. A keď my dokážeme byť voči ostatným pozorní a nehodnotiť ich správanie a postoje, len tak môžeme uzrieť hodnotu ich celistvosti. Je to náročné, ale nie nedosiahnuteľné. Snažím sa veľa počúvať ľudí, čítať a inšpirovať sa, ale rozhodnutie sa snažím urobiť vždy sama za seba, snažím sa proste zostať sama sebou. A nezáleží pritom, či sa jedná o budovanie si vlastného postoja alebo rozhodnutie sa v určitej konkrétnej situácii.
Keď píšem blog alebo rozprávku, znamená to iba toľko, že s vami zdieľam svoju skúsenosť. Hovorím o niečom, čo som zažila. Ale neznamená to, že by ste tomu mali uveriť. Pre mňa je dôležité, že si prečítate moje poznanie a začnete rozmýšľať. A to vás inšpiruje vykonať VLASTNÉ ROZHODNUTIE. Kľúčové je, že sa rozhodnete SAMI, na akú cestu sa s deťmi vyberiete. Iba toto vaše vlastné rozhodnutie bude správne. Pretože pravdu máme každý vo svojom vnútri, potrebujeme sa iba navzájom inšpirovať.
Možno sa nerozhodujeme vždy správne a to je v poriadku, pokiaľ sa poučíme zo svojich chýb. Keď je za chybou naše rozhodnutie, stávame sa zodpovednejší, ideme hlbšie do svojho vnútra a spoznávame ho. Rastieme. Vo chvíli, keď sa rozhodneme sami, oslobodzujeme sa od všetkých foriem a stávame sa sami sebou. Stávame sa slobodní. Ďalšia rovina slobodného rozhodnutia je však zodpovednosť zaň. Sloboda a zodpovednosť. Pretože pravá sloboda, ktorá prináša radosť znamená, že sme slobodní a zároveň slobodní nie sme. Znamená to slobodu a zodpovednosť zároveň. Znamená to, že keď sa slobodne rozhodujeme, myslíme aj na dôsledok nášho rozhodnutia. Slobodne sa môžeme rozhodnúť iba raz, no o dôsledku už ďalej nemôžeme slobodne rozhodovať. Aj preto píšem tieto riadky, pretože ak čítate môj blog, chcem, aby ste vedeli, čo je jeho účelom.
Pamätám si jednu zaujímavú situáciu, keď sme sa rozhodovali o očkovaní detí, čo bolo mimochodom doteraz pre mňa jedno z najťažších rozhodnutí ohľadom našich detí. Veľa sme si naštudovali, dohodli sa spoločne a oznámili lekárke náš zámer. Aj napriek tomu, že som bola presvedčená, že sme urobili správne, a že naše rozhodnutie nevzišlo z párprečítaných stránok na internete, ktoré by pochádzali z kadejakých podivných zdrojov, aj tak som nebola spokojná... Mala som vo vnútri silné napätie... A vtedy mi bola veľkým učiteľom naša detská doktorka. Akceptovala naše rozhodnutie, ale poprosila nás o možnosť, aby aj ona s nami mohla zdieľať svoje skúsenosti a názory. Odôvodnila to tým, že je to jej povinnosť informovať nás, ale rozhodnutie samozrejme aj tak nechá na nás. Bol to veľmi otvorený, intenzívny a úprimný rozhovor, v ktorom ani jedna ani druhá strana nemohla zvíťaziť, pretože je to veľmi citlivá téma a názory na ňu sa líšia. Pamätám si, že keď sme odchádzali, doktorka mi povedala jednu múdrosť. Že nie je až tak dôležité, ako sa nakoniec rozhodneme, ale skôr to, že to bude naše rozhodnutie. Povedala, že keď bude toto rozhodnutie naozaj naše, tak vtedy bude správne. Keď som ležala v posteli v ten večer, akoby sa mi otvorilo srdce a ja som mohla všetko precítiť a slobodne sa rozhodnúť. Možno preto, že aj lekárka mi otvorila svoje srdce a zdieľala úprimne svoje skúsenosti bez tlaku a naliehania.
Často píšem o slobode v spojení s rodinou. Výchovu popisujem ako sprevádzanie dieťaťa, ako učenie sa navzájom. K výchove detí pristupujem tak isto, ako tu teraz popisujem účel svojich kníh. Snažím sa otvárať pre deti svoje srdce, zdieľam im svoje skúsenosti (napr. toto som zažila, takto to vidím ja, toto je môj názor, toto som odskúšala, takto to fungovalo…), ale rozhodnutie nechávam na nich.
Iryna
Foto: Pixabay.com