Pocit prirodzenej hanblivosti u detí a jej rôzne podoby


V poslednej dobe som venovala viac svojej pozornosti pocitu hanby. Inšpirovali ma zase deti svojou prirodzenou hanblivosťou. A aj to, že to prirodzené môže za určitých podmienok prerásť do inej podoby. Výsledkom potom môžu byť emocionálne nie veľmi príjemné zážitky.


Moje úvahy ďalej smerovali ku koreňom tohto pocitu. Z prirodzenej emócie „hanbím sa“ môže narásť až patologické „monštrum“, ktoré človeku bráni sa slobodne prejaviť a byť sám sebou, alebo dokonca pôsobiť deštruktívne a vyvolávať pocity sebaobviňovania. Ja osobne vnímam, že pocit hanby sa môže objavovať vo viacerých podobách, avšak každá z nich nesie paradoxne tú istú nálepku. Kde je teda hranica, kedy sa hanblivosť začína meniť na niečo síce s podobným názvom, ale s nepríjemnou „pachuťou“? Na jednej strane je tu tá jej milá strana, ktorá sa prejavuje, keď napríklad stretneme človeka, ktorý nás zaujme viac ako druhí ľudia. Stáva sa to deťom v ranom veku, ale aj dospelým, napríklad v spoločnosti úplne nových ľudí či v neznámom prostredí. Alebo, keď nečakane príde úprimný prejav obdivu v podobe pochvaly, komplimentu či zvýšenému záujmu o našu osobu. Zažívame vtedy akoby „chvenie“, rozpaky, no rozhodne to patrí medzi tie zvláštne a zároveň lahodné pocity.


Ako v nás teda vzniká táto emócia? Pri hanblivosti dochádza k prirodzenému a zdravému hodnoteniu seba samého. Od samého počiatku v sebe nosíme túžbu stať sa súčasťou nejakej spoločenskej komunity. Chceme byť ňou prijatí a prirodzene obdivovaní. A v neposlednom rade cítime potrebu (emočnú aj pudovú) po zdieľaní. Faktom je, že pocit šťastia nadobúda svoju najvyššiu úroveň, keď ho prežívame s ostatnými. Malé dieťa nakreslí pekný obrázok a teší sa z neho (to je „prvá úroveň radosti“), ale aj tak ho ide ukázať ostatným. Nie kvôli potrebe ocenenia, ale pre potešenie zo zdieľania. A asi sa zhodneme v tom, že tá spoločne vzniknutá radosť má opäť iný rozmer. Aj dospelý človek má túto prirodzenú potrebu - zdieľať svoje radosti aj starosti.


Na druhej strane je tu pocit hanby, ktorý už nie je taký prijemný a môže negatívne ovplyvňovať kvalitu života. Ku vzniku takéhoto ostychu môže viesť napríklad aj stretnutie malého chlapca s dievčaťom z inej triedy, ktoré sa mu páči. Pri vzájomnej interakcii na ňom rodič zbadá znaky neistoty (čiže zatiaľ ešte prirodzenej hanblivosti) a nahlas zhodnotí: „Ale čo, snáď sa nehanbíš?“ Týmto zásahom preruší priebeh prirodzeného pocitu a vytvorí tak priestor pre niečo umelé. Zahanbenie. Prečo? Pretože tento pocit je výsledkom hodnotenia treťou osobou. Keby tam tie deti boli samy, tak si spolu prežijú túto krásnu situáciu a nezačnú pochybovať o tom, že všetko prebehlo v poriadku. Alebo, keď dieťa spraví chybu a rodič mu povie: „Nehanbíš sa?“ či „Mal/a by si sa hanbiť za to, čo si spravil/a“. Tu je ten „kameň úrazu“. Prirodzený stud môže skrze nevhodné hodnotenie a nelogické pomenovanie prerásť až do potláčania emócií a do pocitu spochybňovania samého seba alebo sebaobviňovania.


Ešte jeden príklad: Sme v rozpakoch, keď nám niekto povie príjemný kompliment a aj sa hanbíme, keď nás niekto skritizuje. Zaujímavým faktom je, že obidve situácie súvisia s naším sebahodnotením, ale každá má úplne iný charakter aj dôsledky.


Keď neustále hodnotíme a dávame nálepky, neprejavujeme deťom pochopenie a nerešpektujeme ich emocionálny svet. Vtedy sa môže stať, že začnú potláčať svoje prirodzené vyjadrenie pocitov a začnú o sebe pochybovať. Budú zažívať podobu hanby, ktorá je vlastne len prezlečeným strachom zo zlyhania v očiach druhých. A potom to príde: „On/a je taký/á hanblivý/á...“, „Ty sa všetkého hanbíš...“, „Nehanbi sa, povedz aspoň svoje meno.“, „Čo sa mi schovávaš za chrbát?“.


V živote robíme rôzne rozhodnutia a treba sa zamyslieť nad tým, ako ovplyvnia život nás aj ostatných. Používame takisto aj slovné spojenie „je to hanba“ a možno niekedy táto veta prebudí naše svedomie. Predtým, však ako zhodnotíme ostatných, mali by sme sa najskôr pozrieť na seba. Ego často hľadá „triesku v oku“ druhého, aby prehliadlo „brvno v tom vlastnom“. Rozhodne by teda takéto výroky nemali byť adresované deťom v ranom veku, lebo im môžu natrvalo ublížiť. Čiže, môžu pod ich vplyvom začať potláčať svoju naivnú hanblivosť a svoje pocity vôbec. A následok? Prestanú mať záujem sa prejavovať.


Je úplne normálne, že sa dieťa hanbí v spoločnosti určitých ľudí. Aj v novom prostredí má právo cítiť sa na začiatku neisto. Je potrebné ubezpečiť ho, že je to v poriadku, a nečakať od neho, že sa hneď postaví do stredu miestnosti, povie svoje meno, koľko má rokov a či bolo dobré v škôlke/škole. Páčilo sa mi, ako raz jedna moja kamarátka v situácii, keď sa jej dcérka hanbila, poznamenala: „Čo, miláčik, prišla pani hanba?“. Hovorila to s láskou, s pochopením. Keď sa deti prirodzene hanbia, je lepšie pomlčať a potom ich objať. Tešiť sa s nimi, keď sa im niekto páči, a byť im oporou v situáciách, ktoré sú pre nich neznáme. Nechajme deti, aby samy rozhodli o svojej intímnej zóne. Rozprávajme sa s nimi o veciach a vysvetľujme im, že tento prirodzený pocit studu, ktorý sa teraz môže pre nich javiť ako zvláštny, raz prejde, keď ľudí či nové prostredie spoznajú trošku lepšie, a hlavne, keď ostanú samy sebou.

A ak chceme deťom ukázať cestu zodpovednosti za určité správanie či rozhodnutie, malo by to vždy zostať v rovine sebahodnotenia, ale nie spochybňovania. Vždy sme „dosť dobrí“ takí, akí sme, aj keď prídu situácie, kedy je na mieste zhodnotiť naše postoje, aby sme mohli ďalej rásť.


Stereotypy spoločnosti nás nesmú natoľko ovplyvniť, aby sme svoje deti kritizovali. Formujeme ich hlavne tým, ako sa správame. Preto treba ísť do hĺbky svojej duše, stíšiť sa a rozmýšľať. Nehodnotiť a počúvať svoje vnútro a... hlavne ich - naše deti.

Hanblivosť má aj svoje ďalšie podoby v živote dospelých, ktoré sú spojené s intimitou. Ale o tom možno neskôr...

Iryna


Jazyková úprava Lucia Chynoranská

Foto Pixabay.com

Chcete ušetriť?

Páčia sa vám obe moje knihy?

Objednajte si ich naraz ako výhodné knižné DUO a zaplatíte o 3 € menej. 

Žádné produkty