Súrodenecký vzťah je jeden z najkrajších a zároveň najkomplikovanejších vzťahov, ktorý tí, ktorí majú súrodencov, zažívajú. Mnohí so mnou budú určite súhlasiť, že je to vzťah, ktorý sa vyvíja celý život, že je v ňom láska a krivda zároveň. Prvá náročná skúška prichádza vtedy, keď je treba „podeliť sa“ o lásku svojho rodiča.
Príchod súrodenca do rodiny je pre dieťa veľká zmena, možno až taká veľká, že ju niekedy my – dospelí nedokážeme pochopiť. Ani dospelí často nevedia, ako je to s láskou, keď sa im narodí druhý potomok, nieto ešte malý človiečik...
Rada by som sa s vami podelila o krásny zážitok s mojím synom, na ktorý asi nikdy nezabudnem. Je to vlastne rozprávanie o tom, ako vznikol „Príbeh o dvoch jašteričkách a slnku.“
Prečo som vlastne napísala knihu o detských pocitoch? Všetko to začalo v jeden bežný mamičkovský deň:
Asi si to viete živo predstaviť. Staršie dieťa sa chce hrať s mamou, druhé malé dieťa mám v náručí a popri hre sa snažím odkladať, variť a upratovať, teda porobiť, čo sa dá. Hráme sa so synom na príbeh o hrdinovi. On behá a ja jeho akciu ozvučujem. Dcérka na mojich rukách sa mi snaží vytrhať všetky vlasy. Chytím jej ručičku, priložím k mojej hlave a hovorím: „Srdiečko, mamu to bolí, skús jemnejšie a pohladkaj ma. Moja mama, moja mama…,“ opakujem jej. Zrazu počujem syna vykríknuť: „Nie! To je moja mama!“ Znelo to, ako výkrik z hĺbky duše. Potvrdilo sa mi, čo som už dlho z neho cítila - že situácii „sestrička“ nie celkom dobre rozumie. A život nám tak dal príležitosť porozprávať sa. Niekedy je treba byť len o trochu viac prítomným, aby sme dokázali rozpoznať situácie, ktoré nám môžu byť ponaučením. Prišla som za ním a spýtala som sa ho, ako to myslel. Vypočula som ho a snažila sa mu vysvetliť, že som mama pre obidvoch, že ich milujem rovnako. Ale on odvetil, že chce inú mamu Irynu. Takú, ktorá má iba synčeka a nemá bábätko. Srdce sa mi na chvíľku zastavilo, tak veľmi som mu rozumela, tak veľmi som s ním cítila. Objala som ho a povedala mu, že ho chápem, že si viem presne predstaviť, ako sa cíti. Snažila som sa mu vysvetliť, prečo sestrička vyžaduje takú starostlivosť, že ešte nevie chodiť, sama sa napapať a je ešte veľmi malinká. Porozprávala som mu, ako som sa starala o neho, keď bol taký istý maličký ako ona. Že som takisto venovala väčšinu času iba jemu. Povedala som mu, že moja láska k nemu sa príchodom sestričky nezmenila, že on zostáva navždy v mojom srdci. Toto vysvetlenie mu však nestačilo. Hneď začal uvádzať príklady našich priateľov, ktorí majú len jedno dieťa, a vyjadril želanie, že aj on by to takto chcel mať - mamu iba pre seba. Povedala som mu, že ho veľmi milujem a že pre sestričku sme sa rozhodli všetci a že aj ju milujem. „Ja som sa pre ňu nerozhodol, to ty si sa pre ňu rozhodla!“ povedal mi. A až vtedy som to celé pochopila. Mal pravdu. Utrela som si slzy a povedala mu ešte raz, že ho celým svojím srdcom chápem, že viem, ako sa cíti a že sestričku nemusí milovať, ak to nechce. Poprosila som ho, aby ju len vnímal a rešpektoval, lebo je tu s nami a je súčasťou našej rodiny. Poprosila som ho, nech sa pokúsi predstaviť si, ako s ňou raz bude veľká „sranda“.
Pozrela som sa mu do očí, tie prezradia všetko. Bol rád, že bol pochopený a prijatý aj s jeho pocitmi. Akoby mu padol kameň zo srdca. Nehovorili sme mu, aby sa zo sestry tešil, ale niekde v podvedomí si myslím, že sme to od neho očakávali. V tom podvedomí, kde sa nachádzajú zakorenené vzorce, ktoré si nesieme a podľa ktorých sa často správame, a pritom to nie sme my. Ešte v ten istý večer, keď sme zaspávali, mi povedal: „Mama, ja svoju sestričku už aj tak trochu ľúbim.“ A v ten istý večer prišiel aj nápad, že by som mohla synčekovi pomocou príbehu lepšie vysvetliť, ako mama miluje svoje deti. Dnes majú tí dvaja chvalabohu krásny vzťah. Mám pocit, že to puto a tá láska, ktoré sú medzi nimi, by sa niekedy dali aj fyzicky uchopiť, také sú silné.
Bol to naozaj krásny zážitok. Syn potreboval len pochopenie a prijatie, nič viac. Mal „dovolené“ rozhodnúť sa, mohol byť sám sebou a prejaviť pocity, ktoré nosil v srdci, aby si mohol svoju sestričku obľúbiť. Lásku k nej mal celý ten čas vo svojom vnútri. Vďaka tejto situácii sa len dostala na povrch. Láska je ako krehká kvetinka. Musí byť chránená, musí sa podporovať, musí sa polievať, iba vtedy rozkvitne. Detská láska je veľmi krehká. Taká krehká ako samotné dieťa.
Iryna
Jazyková úprava Lucia Chynoranská