Milí rodičia, rada by som sa s vami podelila o moje úvahy na tému sloboda u deti, ktoré vychádzajú zo života jednej mamy a jej deti. Tieto slova nie je niečo čo by ste mali robiť alebo niečo čo zaručene funguje u každého, pretože iba rodič pozná najlepšie svoje diéta. Je to niečo ako inspirácia, zdieľanie môjho poznania a toho čo funguje u nás. Myslím si, že úprimne zdieľanie zážitkov a skúseností obohacuje. Ďakujem za vašu dôveru.
Keď som bola dieťa, nepoznala som pocit slobody. Dokonca ani význam slova „sloboda“ mi veľa nehovoril. Žila som v dobe a v krajine, kde väčšia časť rodičov nemala rešpekt k deťom. Deti museli poslúchať a veľa vecí sa zakazovalo. Ukážka dobrej výchovy a dobrej rodiny bolo poslušné dieťa, ktoré vedelo pozdraviť, povedať, ako sa volá, koľko má rokov a potom mohlo iba potichu stáť. Bol akýsi trend takmer absolútnej autority. A iba jedinci dokázali ísť svojou cestou a nie cestou spoločnosti. Deti sa nemohli prejavovať. Dokonca ani pozitívne. Pamätám si, ako mi moja mama často hovorila: „Už buď ticho, prečo sa toľko pýtaš a toľko rozprávaš?” Bolo to pre mňa nepríjemné, teraz však dokážem mamu čiastočne pochopiť, pretože si uvedomujem, že som bola aktívne dieťa, a okrem mňa mala ešte dve ďalšie deti. So sestrami sme nemohli byť v miestnosti, kde sa dospelí rozprávali, nemali sme dovolené vyjadriť svoj názor alebo prejavovať emócie. „Prečo plačeš? Prestaň, lebo dostaneš po riti, aby si mala dôvod plakať.” Trest, niekedy aj „bitka“, boli bežným nástrojom na skrotenie detí. Takto to fungovalo za dverami mnohých rodín a deti verili, že to je v poriadku. Strach z neposlušnosti gradoval každým rokom života. Taký vnútorný boj medzi túžbou po slobode a po rešpekte so strachom z pocitu „nie som dosť dobrý“. Niektorí sa v puberte vybrali svojím smerom a niektorí sa možno vnútorne boja doteraz. Zaujímavé a zarážajúce je, že ľudia ešte stále majú tendenciu pýtať sa deti iba dve základne otázky: „Ako sa voláš?“ a „Koľko máš rokov?“. Akú výpovednú hodnotu majú tieto otázky? Ešteže sa to predsa len posunulo trošku dopredu a niektorí sa opýtajú aj ďalšiu otázku: „Už chodíš do škôlky?“
Myslím si, že sloboda je jedna z najdôležitejších hodnôt pre zdravú existenciu ľudskej bytosti a nie je ničím nahraditeľná. Čo ale môže znamenať sloboda bez zodpovednosti? Potrebuje sloboda hranice? Ak áno, tak kde sú tie hranice?
Výchova bez slobody nám berie identitu, nemôžeme byt sami sebou, lebo nie sme slobodní. Strach pestovaný na výchove bez rešpektu núti dieťa začať pochybovať o sebe, hrať rolu a budovať si ego. Či už utrápené ego, alebo veľmi sebaisté ego. Závisí to od toho, ako dieťa vníma lásku rodičov a od jeho jedinečnosti.
Takže, poslúchali sme, pomáhali sme rodičom, dobre sme sa učili. Prečo ale? Preto, že sme sa báli. Nezdravý extrém. Extrém, ktorý nás usilovne presviedčal v rôznych situáciách, že nie sme dosť dobrí a častokrát nám dával pocit, že nás rodičia nemilujú. Až kým niektorí z nás tomu uverili. Pocit z detstva „nie som dosť dobrý/á“ stojí za mnohými reakciami dospelých ľudí. Správanie rodičov sa často zďaleka nepodobalo nepodmienečnej láske. Extrém absolútnej neslobody detí, ktorý ničil ich identitu a ruinoval funkciu rodiny. Možno ste sa aj vy našli v mojom príbehu, možno iba čiastočne. Pravda je taká, že zhruba takto to fungovalo v mnohých rodinách v časoch detstva mojej generácie. Inak, som ročník 1986.
Dnes už mám deti ja a je to iné. A možno dnes sa blížime k inému extrému. Sme v dobe, keď deťom chceme dať slobody čo najviac, môžu pomaly všetko, snažíme sa dávať im priestor byť sebou. Sme od rána do večera v práci, aby sme zarobili dostatočne, aby sa deti mali dobre. Možno aj preto, že my sme slobodu nemali. Prečo sa ale potom stretávame s prípadmi, keď dieťa ovláda rodičov, neváži si ich alebo má apatický postoj k životu.
Z extrému do extrému. Moja skúsenosť je, že problém v obidvoch prípadoch je nenájdená hranica. Nevieme, kedy prestať nastavovať pravidlá, a nevieme, kedy a kde začať nastavovať hranice. Ale ani sa nedivím, tá hranica je u každého dieťaťa inde a je taká tenká, že je ťažko ju nájsť. Ale určite sa oplatí začať ju hľadať. Pomôže to dieťaťu aj nám. Poviem vám môj príbeh pre inšpiráciu.
Ja moje deti vychovávam veľmi slobodne. Môžu takmer všetko. O mnohých veciach sa rozhodujú samy. Myslím si, že máme veľmi pekný vzťah a že to medzi nami funguje, rozumieme si, poslúchame jeden druhého navzájom. Myslím si, že ma rešpektujú, a to preto, lebo to chcú, nie preto, že sa ma boja. Keď boli malí, často mi bolo povedané, že je choré, ako a koľko sa s nimi rozpravám a vysvetľujem. Veru, veľakrát to vyzeralo divne. Inak, ďalšia bežná otázka dospelého, vystihujúca to, čo som už spomínala: „Ahoj, ako sa máš, deti poslúchajú?“ Dostávate ju aj vy? Vždy poviem: „Áno, poslúchame jeden druhého navzájom.“
Syn bude mať 6 rokov a zhruba rok dozadu som si pomaly začala uvedomovať, že je na čase hľadať hranicu. V niektorých situáciách som sa necítila komfortne, dokonca niektoré správanie syna vo mne vyvolávalo smútok a hnev. Pozorovala som jeho a seba. Hlboko vo vnútri som bola presvedčená o nepodmienečnej, nekonečnej láske medzi nami a zároveň som sa cítila veľmi nepríjemne. Pochopila som, že sloboda, ktorú dostal, mu nezobrala identitu, pretože mohol byť sám sebou, bol pochopený a rešpektovaný, ale zároveň prirodzene pestovala ego, ktoré dieťa potrebuje na prežitie. Lebo absolútna sloboda sa rovná egu. Nesloboda sa rovná tiež egu. A iba sloboda a zodpovednosť je cesta k spokojnosti. Pochopila som aj to, že je na čase hľadať hranicu slobody a s tým spojenú hranicu ega a naučiť ho zodpovednosti. Mali sme situácie, keď bojoval, nepekne sa ku mne správal a jeho veľké modré oči boli v tú istú chvíľku plné lásky a prosili: „Mama, ukáž, kde sú tvoje hranice, potrebujem to vedieť, lebo sa strácam vo svojich pocitoch“. Začali sme sa veľa rozprávať. Bola som úprimná a hovorila som mu, ako sa cítim, keď sa ku mne správa škaredo, keď myslí iba na seba, a potom som nechala rozhodnutie na neho, ako sa bude správať. Vysvetlila som mu, čo môže znamenať sloboda bez zodpovednosti, že môže stratiť ľudí, ktorých má rád.
Pretože pravá sloboda, ktorá prináša radosť, znamená, že sme slobodní a zároveň slobodní nie sme. Znamená to sloboda a zodpovednosť zároveň. Znamená to, že keď sa slobodne rozhodujeme, myslíme na dôsledok nášho slobodného rozhodnutia. Slobodne sa môžeme rozhodnúť iba raz, no o dôsledku už nemôžme slobodne rozhodovať. A práve to potrebujeme naučiť deti. Dať im slobodu, ale zároveň ich naučiť zodpovednosti. Sloboda bez zodpovednosti nie je sloboda, ale egoizmus, ktorý nás po chvíli aj tak začne zvnútra ničiť. Pretože ľudská bytosť má potrebu patriť do komunity. V zdravej komunite priestor pre egoizmus nie je, pretože tam je rešpekt, pochopenie a súcit. Môžeme si chvíľku myslieť, že je nám tak dobre, lebo sme sa rozhodli slobodne, lebo takí sme, ale keď kvôli nášmu slobodnému rozhodnutiu sa ľudia okolo nás začnú cítiť nepríjemne alebo ublížene, napríklad kvôli nášmu klamstvu, a začneme ich strácať, tak sa už nebudeme cítiť slobodne, pretože cez egoizmus začneme strácať a klamať samých seba.
To je jedna rovina zdravej slobody – byť slobodným, ale pri rozhodnutiach myslieť aj na dôsledky, ktoré môžu ovplyvniť iných ľudí. Druhá rovina je byť zodpovedný za svoje rozhodnutia a dôsledky spojené s vlastnou identitou. Keď sme sa slobodne rozhodli niečo spraviť, napríklad vyskúšať niečo, čo už od začiatku páchne rizikom, ale láka nás to, tak v prípade, že riziká sa naplnia, musíme si uvedomiť, že iba my sme zodpovední za naše pocity, že boli sme to my, ktorí sa rozhodli, a boli sme si vedomí možných dôsledkov, preto sa im teraz zodpovedne postavíme.
Ja som sa slobodne rozhodla, že moje deti povediem cestou bez autority a trestov, ja som im v rannom veku dala pochopenie a dovolila takmer všetko. Tak v čase, keď u nich ego začalo prirodzene prekračovať hranice, nezradím ani ich, ani seba, nezačnem kričať a ani neupadnem do roly obete, ale zodpovedne pôjdem vedľa nich, budem ich učiť slobode a zodpovednosti, a to cestou lásky a súcitu.