Tato-dcérka - vzťah, ktorý začína v rannom detstve.


Skúšam si lodičky. Výnimočne. Ani si nepamätám na akú príležitosť to bolo. Ale asi na žiadnu, len tak (jedna z veľa veľa divných veci, ktoré robia iba ženy). Dcérka ma potichu pozoruje. Mala vtedy asi dva roky. Oči sa jej zasvietia, obzerá si ich, páčia sa jej. ,,Čo to máš mama? “ ,,To sú lodičky“, odpovedám. „Páčia sa mi a aj ty sa mi páčiš, mama“, pokračuje malá lady, potom nazrie do skrine a vytiahne ďalšie lodičky. Celá nadšená si ich obuje. Začne sa v nich prechádzať a užívať si to. „Zlatko, čo to máš?“, pýtam sa. „Mám lodičky,” odpovie a ide ďalej. „Hodia sa ti“, poviem jej s chuťou sa o tom porozprávať. Ona nič neodpovie a ide ďalej. Pozorujem ju kam ide. Prechádza okolo brata. Zazrie na neho ako žena. Brat jej povie kompliment a ona rozkvitne. Ide ďalej. Sledujem ju a premýšľam, kam smeruje toto dievča? Jasné, ona ide za najdôležitejším mužom svojho života, za ním, za tatom. „Tato, pozri čo mám”, ukazuje sa, chce sa mu páčiť, chce pozornosť. Rozprávajú sa. Je šťastná a spokojná, že sa mu páči, že má pozornosť. Má obdiv niekoho, kto je pre ňu veľmi dôležitý. Páči sa sebe samej a páči sa jemu. Presne to potrebuje. Tu a teraz je tu správne.



Hovorí sa, že obdiv patri medzi základné potreby ľudskej bytosti. Ak áno, tak som presvedčená, že potom základ je obdiv, ktorý potrebujeme získať v detstve od tých, ktorých milujeme najviac, od rodičov. Ak áno, tak malé dievčatko túži najprv po obdive od svojho otca.



Keď príde k téme krása, úspech, výkon, šikovnosť, vždy sa snažím naviesť detskú pozornosť do ich vnútra. Môj cieľ je ich inšpirovať, spoznať samého seba, svoje kvality, schopnosti, talenty a hlavne vedieť byť spokojný sám so sebou. Znížiť dôležitosť vonkajších foriem, ktoré ich a aj nás neustále spochybňujú určenými normami krasy, či presvedčeniami. Spochybnení rodičia spochybňujú svoje deti, malé deti, ktoré sa narodia ako čisté bytosti. Namiesto lásky, podpory a pocitu bezpečia ich neustále spochybňujeme, a potom sa čudujeme prečo nevidia zmysel v živote. Čo na to povedia ostatní? Čo si budú o mne myslieť? Som dosť dobrá/ý? Budem sa im páčiť? To sú otázky, ktoré nám dáva myseľ v okamihu, keď si prestaneme veriť, keď prepadneme mysli a našu hodnotu začnú vytvárať predstavy a očakávania okolia. A pritom je to tak absurdné. Každý sme iný a nie je možné vyhovieť alebo páčiť sa všetkým. Jednoducho to nie je realizovateľné. Ľudia nerobia nikdy nič kvôli nám, ale vždy kvôli sebe. Nesprávajú sa tak, ako sa správajú kvôli nám, ale podľa toho, aké majú vedomie, ako sa cítia a ako vedia narábať so svojim vedomím a emóciami oni sami.


Partnerské vzťahy sú veľmi komplikované v dnešnej dobe. Myslím, že boli vždy náročne. Kedysi ale ľudia mali v sebe veľký strach vystúpiť zo systému, ktorý nám stanovila spoločnosť alebo náboženstvo. Boli aj oveľa viac pokornejší. Momentálne sme slobodnejší a preto môžeme vidieť pravdivý obraz toho, ako vzťah medzi mužom a ženou je náročný. A tak máme možnosť sa naučiť milovať naozaj. Žiť harmonický partnerský vzťah založený na slobode, rešpekte a láske. Myslím, že tento vzťah muž-žena nezačína od prvej pusy, sexu alebo prvého vážneho vzťahu. Ten vzťah začína oveľa skôr, od dcérky a tata. Tam to celé začína. A jedna, veľmi dôležitá zložka, toho náročného vzťahu je aj túžba ľudskej bytosti po pozornosti, formou ktorej je aj obdiv. Myslím, že obdiv je iba spôsob prejavu pozornosti. Ten kľuč vo vzťahu je pozornosť. Tak jednoduchá pozornosť, ktorá nič veľké nevyžaduje, iba byt tu a teraz pre toho druhého, venovať mu pozornosť a zároveň aj rešpekt aj lásku. Myslím si, že pozornosť je láska.



Pre veľa ľudí, obdiv je jazyk lásky. Dievčatko, ktoré má dostatok pozornosti od tata, je pochopené a prijaté svojim otcom, vidí v ňom oporu. Dievčatko, ktoré zažíva každý deň rešpekt, pekné a slušné správanie, obdiv a pocit bezpečia vyrastie do sebavedomej ženy, ktorá vie kto je, ktorá nemá potrebu prosiť o pekné slovo svojho partnera. Ma túžbu po láske, ozajstnej nepodmienečnej láske bez očakávaní, pocite, ktorý ju napĺňa, ktorý jej robí radosť. Nehľadá v partnerovi svojho otca, ktorému bude vyčítať to všetko, čo od neho nedostala. Muž nedokáže nahradiť žene jej otca. Nie je to možné. Dnešné dospievajúce dievčatá sú často zúfale, robia veci, ktoré by pri zdravom vedomí neurobili, ponižujú sa a nevážia si seba ani svoje telo. Za slovom si pekná, sú schopné ísť na plastiku, držať hrozné diéty, nosiť oblečenie, ktoré sa im možno ani nepáči. Neveria si, že sú dosť dobré. Možno preto, že túžia po pozornosti, ktorú túžili dostať od otca. Neznamená to ale, že partner vo vzťahu nemá dávať pozornosť. Určite to do vzťahu patrí, o lásku sa treba starať ako o kvetinu, bez toho to nejde. Ale zdravú pozornosť, tú partnerskú, nie otcovskú.

  

Tatíkovia, obdivujte svoje malé princezné, oni sú krása a potvrdenie hľadajú u vás. Lebo deti často vychádzajú z toho, ako sa správa okolie, podľa toho si vytvárajú obraz o sebe samých. Dajme im pocítiť, že sú jedinečné a krásne. A pri tejto veľkej kapitole ženskej krásy a sebavedomia, ste dôležití vy, muži, otcovia, nie my matky.

Niekde som čítala, že dieťa potrebuje dostať v detstve určitý počet jednotiek obdivu od rodičov. Keď ich však nedostanú, tak potom po nich túžia celý život a čakajú to od blízkych ľudí. Ale už nie pôvodný počet jednotiek, ale niekoľkokrát znásobený, podľa toho, koľko málo toho dostali v detstve. Ako pozorujem deti, tak sa s tým stotožňujem. Hovorím však o „zdravom“ obdive, od srdcia. Nie o tom, ktorý často krát produkuje naše ego a začína sa väčšinou na „NAJ“ a môže deťom paradoxne ublížiť. Je náročné niekedy určiť, kde je hranica. Stav úplnej pozornosti, prítomného okamihu, vnímania svojho dieťaťa a seba samého, nám pomôže činiť z nášho hlbokého vnútra, kde sa nachádza pravda.


Muži, obdivujte svoje ženy. Aj malé aj veľké.


Iryna Zelyk


Chcete ušetriť?

Páčia sa vám obe moje knihy?

Objednajte si ich naraz ako výhodné knižné DUO a zaplatíte o 3 € menej. 

Žádné produkty