Skúšam si lodičky. Výnimočne. Ani si nepamätám, pri akej príležitosti. Ale asi pri žiadnej konkrétnej, jednoducho len tak (jedna z viacerých zvláštnych vecí, ktoré robia iba ženy). Dvojročná dcérka ma mlčky pozoruje. Obzerá si moje topánky so žiarou v očkách. ,,Čo to máš, mama?“ pýta sa zvedavo. ,,To sú lodičky,“ odpovedám. „Páčia sa mi, a aj ty sa mi páčiš, mama,“ pokračuje malá „lady“, potom nazrie do skrine a vytiahne iný pár lodičiek. Celá nadšená si ich obuje. Začne sa v nich nemotorne prechádzať a zjavne si to užíva. „Zlatko, čo to máš na nôžkach?“ pýtam sa. „Mám lodičky,” odpovie mi dôležito. „Pristanú ti,“ poviem jej, s chuťou sa o tom ďalej rozprávať. Ona však nič neodpovie, len ďalej pochoduje po miestnosti. Pozorujem ju, kam sa chystá. Najprv prechádza okolo brata. Pozrie na neho pohľadom dámy. Brat reaguje milým komplimentom a ona hneď rozkvitne širokým úsmevom. Potom pokračuje ďalej. Sledujem ju a premýšľam, kam to asi má táto malá žena namierené. No samozrejme, ona ide za najdôležitejším mužom svojho života, za ním, za tatom. „Tato, pozri, čo mám!“ ukáže sa mu v plnej svojej kráse. Je na nej vidieť, ako sa mu chce páčiť, ako túži po jeho pozornosti. Rozprávajú sa spolu. Vyzerá byť šťastná a spokojná. Má obdiv niekoho, pre ňu tak veľmi dôležitého. Páči sa sama sebe a páči sa aj jemu. Presne to potrebuje. Je tu správne tu a teraz.
Hovorí sa, že túžba po obdive patrí medzi základné potreby ľudskej bytosti. Som presvedčená, že najzásadnejšie na nás vplýva práve prejavený obdiv v detstve, ktorý potrebujeme od tých, ktorých milujeme najviac - od svojich rodičov. Každé malé dievčatko tak túži v prvom rade po obdive svojho otca.
Keď ide o tému krásy, úspechu, výkonu, či šikovnosti, vždy sa snažím naviesť pozornosť detí do ich vlastného vnútra. Mojím cieľom je inšpirovať ich, aby sa spoznali, odhalili svoje kvality, schopnosti, talenty, a hlavne, aby boli samy so sebou spokojné. Chcem tak eliminovať zdanlivú dôležitosť vonkajších foriem, ktoré nielen ich, ale aj nás neustále atakujú určenými normami krásy, či zaužívanými presvedčeniami. Spochybňovaní dospelí potom spochybňujú aj svoje deti, ktoré sa narodili ako čisté bytosti. Namiesto lásky, podpory a bezpečia ich neustále kritizujeme, a potom sa čudujeme, prečo v živote nevedia nájsť svoj smer. Čo na to povedia ostatní? Čo si budú o mne myslieť? Som dostatočne dobrá/ý? Budem sa im páčiť? To sú otázky, ktoré nám dáva naša myseľ v tom momente, keď prepadneme posudzovaniu a naše hodnoty začnú vytvárať predstavy a očakávania okolia. A pritom to je také absurdné.
Každý sme iný a nie je možné vyhovieť alebo sa zapáčiť všetkým. Jednoducho to nie je realizovateľné. Ani druhí ľudia nerobia nikdy nič kvôli nám, ale vždy len tak, ako to vyhovuje im. Svoje správanie prejavujú podľa svojho vedomia a schopnosti s ním pracovať, a podľa svojich pocitov, ktoré nimi momentálne zmietajú, ak ich nevedia ovládať.
Aj partnerské vzťahy sú v dnešnej dobe veľmi komplikované. Myslím, že boli vždy náročné, avšak ľudia mali kedysi väčší strach vystúpiť zo systému, ktorý nám stanovila spoločnosť alebo náboženstvo. Boli aj viac pokorní. Dnes sme slobodnejší, a preto môžeme vidieť pravdivý obraz vzťahu medzi mužom a ženou. A takto máme možnosť sa naučiť pravdivo milovať. Žiť harmonický partnerský vzťah založený na slobode, rešpekte a láske k sebe a k ostatným, ktorý však nezačína prvou pusou, ani prvým sexom. Tento vzťah má počiatok oveľa skôr. Keď hovoríme o ženách, tak otec a dcéra. Tam to celé začína. A jednou, veľmi dôležitou zložkou tohto dobrodružného spojenia je aj túžba ľudskej bytosti po pozornosti a následnom obdive. Myslím si, že obdiv je iba spôsob prejavu pozornosti. Tým kľúčom je však samotná pozornosť. Úplne obyčajná pozornosť, byť tu a teraz pre toho druhého, počúvať ho, rešpektovať a milovať. Pozornosť je prejavená láska a obdiv je jej rečou.
Dievčatko, ktoré má dostatok pozornosti od svojho otca, je ním pochopené a prijaté, v ňom našlo oporu. Z dievčatka, ktoré zažíva každý deň rešpekt, pekné a slušné správanie, obdiv a pocit bezpečia, vyrastie jedného dňa sebavedomá žena, ktorá nemá potrebu doprosovať sa slušného správania sa u svojho partnera. Má v sebe túžbu po skutočnej, nepodmienenej láske bez očakávaní, ktorá ju napĺňa a robí jej radosť. Nehľadá v partnerovi svojho otca, ktorému by mohla vykričať všetko, čo od neho v detstve nedostala. Muž nedokáže nahradiť žene jej otca. Dnešné dospievajúce dievčatá sú často zúfalé, ponižujú sa a nevážia si seba, ani svoje telo. Kvôli zdanlivej kráse sú schopné ísť na plastiku, držať zničujúce diéty, nosiť oblečenie, ktoré sa im vôbec nepáči. Neveria si, že sú dostatočne dobré a pekné také, aké sú. Možno preto, že tak veľmi túžia po pozornosti, ktorú postrádali u svojho otca. Neznamená to ale, že je chyba, ak je partner vo vzťahu k žene pozorný. Veď o lásku sa treba starať ako o kvetinu, bez toho to nejde.
Tatíkovia, obdivujte svoje malé princezné! Sú krásne, a preto ich v tom utvrdzujte! Deti si podľa správania okolia vytvárajú svoj prvý obraz o sebe. Dajme im pocítiť, aké sú jedinečné. A práve pri tejto veľkej kapitole ženskej krásy a sebavedomia ste vy, muži – otcovia nenahraditeľní!
Niekde som čítala, že dieťa potrebuje dostať v detstve určitý počet jednotiek obdivu od svojich rodičov. Keď ich nedostane, chýbajú mu celý život a hľadá ich u blízkych ľudí. Ale už nie ten pôvodný počet, ale niekoľkokrát znásobený, podľa toho, koľko mu chýbalo v detstve. Hovorím o „zdravom“, srdečnom obdive. Nie o tom, ktorý často produkuje naše ego a začína sa zveličenou predponou „NAJ“.
Stav úplnej pozornosti, prítomného okamihu, vnímania svojho dieťaťa a seba samého nám pomôže konať z hlbokého vnútra, v ktorom sa nachádza pravda.
Muži, milujte a obdivujte svoje ženy! Aj malé, aj veľké.
- Iryna Zelyk
