Detské zrkadlo - aby sme nepodľahli mylnému presvedčeniu, že za všetko môžeme my.
Deti sú naším zrkadlom, ale je dôležité vedieť, do akej miery.
Už je to nejaký ten rôčik, čo sa pozerám na seba a do seba cez zrkadlo. Také to ľudské zrkadlo. A zatiaľ najlepšiu skúsenosť mám s tým detským, pretože je v ňom dobre všetko vidieť. Je „nezakalené“ a akýkoľvek obraz, aj ten „skazený“, v ňom pôsobí vďaka detskej čistote stále milo. Pri pozeraní do neho sa dobre krotí ego. Pred nami stojí naše dieťa, ktoré nás nepodmienečne miluje a nehodnotí. Pri tých „veľkých“ zrkadlách je pre nás často ťažšie preniknúť do svojho vnútra, keďže okrem bolesti a strachov nám silno zrkadlia aj naše druhé ja.
O detskom zrkadle sa dočítate v rôznej literatúre, ale aj na viacerých blogoch. Napríklad: „dieťa je vaše zrkadlo a keď sa tak alebo onak správa, chybu hľadajte v sebe...“ Čiastočne to pravda je, potrebné je však vedieť posúdiť, do akej miery je to náš odraz, aby sme nepodľahli mylnému presvedčeniu, že za všetko môžeme my.
Rada sa s vami v týchto riadkoch, s cieľom inšpirácie, nie poučovania, podelím o svoj pohľad na tému „detské zrkadlo“.
Veľmi dôležité je uvedomiť si, že každý človek si svoj odraz vyvára sám, a to podľa toho ako žije a čo v sebe nosí. Je krásne vedieť, že svoje bolesti a strachy vieme vyriešiť aj tak, že ich prežívame a zároveň vytvárame prostredie, v ktorom ich môžeme uzrieť cez „veľké“ a „malé“ zrkadlá. Takto nám život stále dáva príležitosť, aby sme sa mohli pozrieť do svojho vnútra.
Najskôr si poďme pripomenúť, že tak ako tie menej príjemné záležitosti, sa nám vždy zrkadlí aj krása nášho vnútra. Pri pohľade do zrkadla treba teda vnímať veci celistvo a pozrieť sa s odstupom na celý svoj obraz. Len vtedy tam vieme nájsť aj pekné veci, na ktoré sme zabudli alebo ešte v sebe neobjavili.
Ako prvú vec, ktorú nám vie detské zrkadlo zobraziť, je naše „pokazené“ správanie. Dieťa sa učí jednoduchým pozorovaním a ak konflikty riešime krikom, naučíme to tak robiť aj dieťa. Ak mu pri komunikácii svoju slovnú zásobu neprispôsobujeme alebo s ním často hovoríme o pocitoch, bude vedieť, čo znamená vďačnosť či spoločnosť. Keď zbadám, že moje dieťa odkopírovalo moje nevhodné správanie, napríklad reakciu na jazdu okolo idúceho auta, „priznám“ si chybu a vysvetlím mu, že je dôležité urobiť si svoj vlastný názor na situáciu a ostať sám sebou, nie opakovať moje správanie. Poďakujem sa mu, že mi to ukazuje a že mi pomáha zbaviť sa týchto reakcií, ktoré nie sú na nič dobré.
Ako druhú a na prvý pohľad menej viditeľnú vec, ktorú nám zrkadlo zobrazí, sú naše strachy alebo bolesti. Ako som spomínala vyššie, my si to zrkadlo sami vytvárame, aby sme tieto záležitosti mohli vyriešiť. Ľudská myseľ funguje naozaj dokonale.
Napríklad mama, ktorá v detstve často zašla za hranice sebaúcty a dávala prehnane veľa pozornosti svojim milovaným, teda svojim rodičom, sa bude snažiť zakaždým vyhovieť aj svojmu dieťaťu. Je to jej spôsob vyjadrenia lásky. Túži po láske a je presvedčená, že len takto bude milovaná svojím dieťaťom. Zo strachu, že nebude ľúbená, ktorý si pestuje od detstva, urobí pre blízkych „všetko“. Pretože ona sama v detstve nedostávala dostatok pozornosti a dobre vie, aké je to dôležité. Dieťa to prijme, aj keď to od matky neočakáva. Prečo nie, je to prirodzené a také malé dieťa nedokáže odhadnúť hranice. Nie je toho schopné, mama mu ich musí ukázať sama. Keď tak nespraví, dieťa jej to vyhrotenými situáciami začne rýchlo zrkadliť. Vzniknú konflikty, ale zároveň aj priestor na liečenie bolestí a rozpustenie strachu. Dieťa má pre rodiča stále otvorené srdce, miluje ho najviac, ako sa dá. Úprimnou komunikáciou a vzájomným nastavením hraníc sa vzťah medzi nimi posilní, vytvorí sa spojenie – harmónia, ktorá pramení zo súcitu a lásky.
Čiže, podľa toho, čo nosíme v sebe, si prostredníctvom blízkych ľudí vytvárame zrkadlo. Prežívame presne to, čo máme v sebe. Zrkadlenie je takto pre nás ohromná príležitosť spoznať sa a zastaviť tak projekciu svojich strachov či nevyliečených bolestí na deti.
To však nie je všetko. Sú tu ešte detské pocity prejavené určitým „nevhodným“ správaním sa, ktoré nemajú nič spoločné so zrkadlom. Dieťa od nás dostane nejaký základ a z neho čerpá, má ale aj svoju osobnosť, ktorá sa neustále rozvíja. Má svoje vlastné vnútro a v určitom veku výstupu z „bubliny“, v ktorej mu rodič dovtedy vytváral bezpečné prostredie, začne zažívať rôzne situácie, ktoré ho ovplyvňujú. Začína to v škole, niekedy aj v škôlke. Dieťa, ktoré v kolektíve zažije výsmech, bude svojím správaním doma vyjadrovať prežitú traumu, nie nám niečo zrkadliť (v tejto situácii nám odzrkadlí skôr našu reakciu na situáciu, nie samotný pocit). Chcem tým povedať, že nie každé menej prijemné správanie dieťaťa musí vypovedať o nás. Samozrejme ale platí, že to ako sa dieťa z nepríjemnou situáciu vyrovná, resp. do akej miery ho situácia zraní, záleží od toho, aký život žije v rodine. V takých prípadoch má byť rodič, namiesto hľadania zrkadla, dieťaťu oporou. Prejaviť mu súcit a prijatie, vytvoriť prostredie v ktorom bude môcť o svojich zážitkoch a pocitoch rozprávať a prežívať ich, aby sa mohlo naučiť s emóciami pracovať.
Pred nedávnom mi jedna mamina popisovala správanie dieťaťa, ktoré ju trápilo a bola presvedčená, že za to môže iba a iba ona. Ak ostaneme pozorní, dokážeme porozumieť dieťaťu a dokážeme rozoznať subjektívnu pravdu od objektívnej aj v slovách, ktoré čítame či počúvame. Pretože svoju „pravdu“ nosíme vo svojom vnútri. A dôležitá vec na tomto všetkom je poznať, ako sa cítime, poznať svoju emocionálnu záhradu, aby sme mohli s emóciami pracovať, a tak sa dostali do svojej podstaty, v ktorej dokážeme dosiahnuť stav harmónie, lásky, šťastia a radosti.
Ak sa v detskom zrkadle nevidíte jasne alebo máte pochybnosti, napíšte mi na iryna.zelyk@gmail.com. Možno vás budem vedieť inšpirovať.
Iryna
Jazyková úprava Lucia Chynoranská
Foto Pixabay.com
Comments