Škola ako jedna z foriem spoločnosti a jej vplyv na dieťa.


Už je to pol roka, čo pozorujem môjho prváčika a celé to dianie okolo školy. Spomínam na svoje vlastné začiatky vo vzdelávacom procese, rozprávam sa na túto tému s inými rodičmi. Vlastne... zaujímajú ma najmä pocity ich detí, spojené s nástupom do školy. Rada by som s vami zdieľala svoje poznatky, aby ste sa aj vy dozvedeli viac o tejto problematike.


Nástup do školy je pre dieťa ďalšia obrovská zmena. Asi si teraz poviete, že žiadna Amerika! Otázne ale je, či dokážeme skutočne precítiť jej rozsah. Je to veľmi dôležité, pretože len potom budeme schopní vcítiť sa do srdca dieťaťa a pochopiť ho.


Ako som už písala v mojom blogu o nástupe do škôlky, myslím si, že tieto ťažkosti sú najviac spojené so strachom, ktoré dieťa pociťuje. Obáva sa, že „mama sa pre neho už nevráti“. Tento istý strach sa môže vynoriť aj v prvom ročníku v škole.



Prvé, s čím sa školáčikovia stretnú je, že všetko je pre nich neznáme. Noví ľudia, spolužiaci, iný priestor a pravidlá. A to všetko naraz. S tým je spojený ich pocit neistoty, ktorý môže neskôr prerásť do sebaspochybňovania. Preto je veľmi dôležité rozprávať sa s dieťaťom o všetkom novom. A ak sa cíti neisto, netreba ho hodnotiť, ale byť k nemu chápavý. Úprimne, predstavme si samých seba počas prvých dní v novej práci. Ako sa cítime? Aj najväčší extroverti zažívajú v hĺbke svojej duše neistotu. Zažila som to aj ja na vlastnej koži. Tu však pomôže len prijať tento pocit. U detí je ale samozrejme potrebná aj podpora rodičov, vysvetlenie, že tento pocit je úplne prirodzený. Ak však budeme dieťa hodnotiť, porovnávať ho s inými deťmi alebo spochybňovať jeho vlastné videnie sveta, tak mu iba ublížime. Je to ako by sme mu povedali, že jeho prirodzenosť je niečím zlým. A nezabúdajte, byť jemným neznamená byť slabým.


Ďalším, veľmi silným nástrojom školského zariadenia, ktorý vnímam ako „nebezpečný“, sú pravidlá v škole, ktoré učia deti báť sa dopustiť sa chyby. Známkovanie, nezdravá súťaživosť, spôsob hodnotenia a prejavu pedagógov… toto všetko, krok za krokom, umelo vytvára prežívanie v ilúzii strachu. A pritom robiť chyby je úplne prirodzená vec, veď práve vďaka nim môžeme ďalej rásť. Aj deti v škole je potrebné naučiť, ako nás naše omyly môžu posúvať dopredu. Nechcem, aby ste moje názory chápali ako negatívny postoj voči školstvu. Ja si prácu učiteľov vážim a myslím si, že ani nie je úplne v ich silách niečo diametrálne meniť, aj keby mnohí z nich určite chceli. Môj syn chodí síce do súkromnej, ale pritom normálnej školy. Iba hovoriť o tom, aké je všetko zlé, nie je riešenie. Momentálne je to takto a ja len hľadám riešenie v rámci možností, ktoré dnes mám. „Umožňujem" svojim deťom, aby boli prirodzene „omylné" a stojím vždy pri nich.


Zdieľam s vami tento svoj pohľad na vec, tu a teraz, s cieľom inšpirovať vás a pripomenúť vám, čo už dávno viete, len ste na to môžno zabudli. Ako sme my - rodičia oporou pre naše deti na ich ceste životom. A ako veľmi im vieme pomôcť. A až potom si môžeme s ľahkosťou v duši povedať, že škola a život ich naučí. A naozaj to tak je. Potrebujú byť ale pripravené a silné, potrebujú byť samy sebou, potrebujú si veriť, aby mohli ustáť skúšky sociálnych „nástrah“ sveta v ktorom žijeme a vďaka nim rásť.



Všimla som si, že mnohí rodičia majú tendenciu sústrediť svoju pozornosť a energiu na výsledky a aktivity svojich detí. Aký majú prospech, na aké krúžky chodia, čo dokážu. Toto všetko je pre dieťa bezpochyby prínosom, avšak len vtedy, ak je to vyvážené so starostlivosťou o jeho pocitovú stránku. Pre mňa osobne, známky a úspechy v prvom ročníku nemajú veľkú hodnotu. Nehovorím, že sa so synom neučím alebo ho nepodporujem, aby sa snažil. To nie. Len hovorím, že pre mňa má oveľa väčšiu hodnotu jeho pocitový svet. Krúžky si vyberá on sám. Ponúknem mu, motivujem ho, ale snažím sa neprekročiť zdravú hranicu medzi jeho prirodzenými ambíciami a výzvami, čo produkuje moje ego. Chcem, aby objavoval svoje talenty a sám pocítil túžbu ich rozvíjať.



A na koniec ešte jedna myšlienka. My - rodičia sa často schovávame za rolu hrdinu. Robíme to preto, lebo aj pre nás je to veľká zmena a kdesi v hĺbke srdca dobre vieme, že aj pre to dieťa v nás to bol kedysi dávno jeden z najzložitejších krokov v živote. Bojíme sa, že niečo „pokašleme“. Hrdina v nás hovorí, že všetko zvládneme. Často sme to aj my počúvali: „Zvykneš si...“ Pritom sa bojíme opýtať dieťaťa, ako sa v škole cítilo. Veď, čo keby nám náhodou odpovedalo, že zle, že si ho tam nikto nevšímal alebo sa mu niekto smial alebo že ostatní spolužiaci majú kamarátov a ono nie. Ak sa s ním rodič nerozpráva, musí si riešiť tieto traumy pocity, ktorým často nerozumie. Ak sa cíti bezmocne, prejaví sa to na jeho správaní a my sa potom môžeme dookola pýtať samých seba, aj susedov, čo mu je, a nechápavo krútiť hlavou, prečo sa tak zrazu zmenilo jeho správanie. Veď doteraz všetko bolo v poriadku. Pozitívny, povzbudzujúci prístup typu „všetko zvládneme“ je základ, ale pýtajte sa svojich prváčikov, ako sa cítia. Aké zážitky mali v škole a aké pocity to v nich vyvolalo, aký majú názor na rôzne situácie. A keď sa otvoria, len ich počúvajte. Počúvajte ich a ešte raz počúvajte, až kým nedokončia to, čo chcú povedať a s „dávaním rozumov“ radšej počkajte. Možno budete prekvapení a naučíte sa niečo nové.


Mimochodom, úprimné načúvanie tomu druhému dáva krásny pocit slobody. Ale to je už o inom. Dovolte deťom byť zraniteľnými, vytvorte im priestor, aby mohli bez strachu hovoriť o ich chybách a nesúďte ich za ne. Len tak ich naučíte, ako sa vďaka týmto „prešľapom“ dá rásť. Takto im dáte ten nenahraditeľný pocit prijatia, pochopenia, opory a lásky, aby mohli byť samy sebou a vytvoríte si s nimi tak úprimný, priateľský vzťah, ktorého hodnota sa nedá zmerať.


- Iryna



Foto: Pixabay.com

Chcete ušetriť?

Páčia sa vám obe moje knihy?

Objednajte si ich naraz ako výhodné knižné DUO a zaplatíte o 3 € menej. 

Žádné produkty