Prečo môžu mať otcovia iný prístup k výchove ako matky.


S veľkou úctou k matkám by som sa s vami rada podelila o svoj pohľad na „znevýhodnenú“ pozíciu otcov pri výchove detí. Mojím cieľom nie je kategorizovať alebo generalizovať úlohy a postoje otcov, skôr by som chcela poukázať na jednu veľmi dôležitú vec, ktorú sa oplatí neprehliadnuť. Je to môj subjektívny pohľad, založený na pozorovaní a vlastných skúsenostiach a poznaniach, ktorý vám môže poslúžiť ako inšpirácia, nie ako jediná univerzálna „pravda“. Niečo ako „chrobák do hlavy“, ako výzva na zamyslenie sa či návod k vytvoreniu si svojho vlastného názoru.


My matky od otcov často očakávame citlivý a chápavý prístup vo výchove detí, a pritom zabúdame, že oni sami zostávajú mnohokrát nepochopení. Stretávam sa so skúsenosťami mamičiek, podľa ktorých vnikajú prvé problémy v rodine práve v čase, keď narazia na partnerov nesúhlas so svojím spôsobom výchovy, resp. keď sa názory rodičov na výchovu detí rôznia. Dá sa to povedať aj tak, že býva obvyklé, že otcovia majú tendenciu pristupovať k výchove viac racionálne ako pocitovo a že vyjadrujú svoje postoje „tvrdšie“. Dôvodom tohto faktu môže byť aj ich zakorenený postoj k výchove vychádzajúci z archetypov mysle, ktorého zdrojom sú zaužívané formy v spoločnosti, prežité bolesti a traumy.

Otec môže v prvom rade konať láskavo len vtedy, ak sám takéto zaobchádzanie v detstve zažil. Ak nie, o to náročnejšie to pre neho je, pretože nám ľudom je prirodzené opakovať naučené veci.


Muž je vo svojej podstate viac racionálny ako citlivý a je to úplne prirodzené. Muž dopĺňa ženu a žena zase muža. Racionalita, odstup a „nekomplikovanosť“ muža vie byť veľmi nápomocná v situáciách, keď napríklad potreba matky „chrániť“ dieťa prekračuje hranice až tak, že neumožňuje dieťaťu ochutnávať a užívať si pocit slobody. Citlivosť a jemnosť matky zase dokáže byť balzamom na zmiernenie výbuchov zlosti u otca, nespokojného so sebou samým, alebo na rozpúšťanie mylného presvedčenie, že jeho syn musí byť futbalistom aj napriek tomu, že miluje tanec. Matka je schopná v takej situácii vrátiť otca do sveta dieťaťa, aby sa pozrel jeho očami a pochopil, čo naozaj miluje. Krásne prepojenie...


Celé generácie sú chlapci už od útleho veku vychovávaní ako tí, od ktorých sa vyžaduje odvaha, schopnosť postarať sa a ochrániť slabších. A to dosiahnu len tak, že budú silní. Čo však znamená byť silným? Že nemôžu plakať? Že majú popierať svoju prirodzenosť? Že nemôžu byť zraniteľní? Faktom je, že každá ľudská bytosť je zraniteľná, bez ohľadu na pohlavie. Vďaka tomu dokáže rásť. Na mužov sa od raného detstva vyvíja tlak, že musí byť silný, statočný, odvážny a zároveň sa im tak berie ich prirodzenosť a právo „byť sebou“. Paradoxne sa však sila a talent nachádza vo vnútri človeka, v jeho podstate, keď je sám sebou.

Aj otcovia, aj matky v sebe nosia rôzne bolesti a traumy, ktoré im deti zrkadlia. Je pre nich však oveľa náročnejšie dostať sa do svojho vnútra a vyriešiť ich, keďže sa od nich v minulosti vyžadovalo nosiť „brnenie“, aby boli „takí a takí“, a takto možno úplne utlmili svoje pocity.


Aj v súčasnosti sú muži manipulovaní ženami tak isto, ako ženy mužmi, a môže to viesť až k potlačeniu ich emocionálnej stránky.


Nemôže zostať prehliadnutá aj skutočnosť, že matka je v neustálom kontakte s dieťaťom už počas tehotenstva. O túto skúsenosť je otec ukrátený, a tak spojenie a objavovanie schopnosti „cítiť s dieťaťom“ si u neho vyžaduje určitý čas.


Porozprávam vám jeden príbeh. Minulý rok, keď sme zmenili škôlku kvôli synovmu nástupu do školy, som odpozorovala niečo pre mňa veľmi pozoruhodné. Bol to prístup jedného otca, ktorého syn „nesúhlasil“ s nástupom do škôlky. Dôvod nesúhlasu som nezistila a ani nie je v tomto momentne dôležitý. Neobvyklé bolo to, ako sa zachoval otec tohto chlapca, ktorý plakal, nechcel ísť do triedy a robil obvyklé veci, ktoré deti v týchto situáciách robia. Veľmi pútavé bolo to, že otec s ním komunikoval a súcitil s ním. Žiaden krik, žiadne „neskúšaj to na mňa a choď do triedy“, „už si veľký chlapec“, „pozri, ostatní sa ti budú smiať“ alebo „chlapci neplačú“. Keď otec prišiel k rozhodnutiu, že už je čas odísť, aj keď v očiach syna ešte stále nevyschli slzy, otočil sa pri dverách, aby ho pohľadom ubezpečil, že „je tu stále pre neho“ a že mu rozumie. A myslím si, že s ním aj naozaj súcitil.

Stretávam ich stále a z malého chlapca medzitým vyrástol školáčik. Je to sebavedomý chlapček, ktorý pokojne kráča každý jeden deň do školy možno aj preto, že v náročnej situácii ho jeho otec prijal takého, aký je. Kráča vedľa svojho naozaj silného otca, ktorého silou nie je naplnenie nezdravej potreby ega, ale otvorené srdce plné nepodmienenej lásky. Pretože veľkosť rodiča sa nemeria jeho autoritou, ale schopnosťou vytvoriť v rodine súlad, vzájomný rešpekt, súcit a lásku.

Súcit, úprimnosť a láska, ktoré každý otec prirodzene nosí v svojom srdci tak isto ako matka, sa stáva oporou a vzorom pre chlapca, z ktorého jedného dňa vyrastie silný muž. Dieťa rastie, ak nie je popieraná jeho osobnosť kvôli porovnávaniu s okolím a prehnaným rodičovským nárokom. Rastie, keď je rodičmi prijaté také, aké je, keď bez strachu môže vyjadriť akýkoľvek svoj pocit. Keď sú jeho blízki pre neho inšpiráciou a vzorom, s ktorými si vychutnáva život, a nie len autoritou, ktorá naháňa strach alebo obavu zo zlyhania. Otec zohráva v živote dieťaťa minimálne takú istú rolu ako matka, pretože každé dieťa potrebuje prijatie od obidvoch rodičov, a takto krôčik za krôčikom z neho vyrastie šťastný jedinec. A cestu k prijatiu dieťaťa otcovi uľahčí žitie vo vlastnej podstate, nie v nezdravých formách spoločnosti, ktoré nám hovoria, že „deti musia poslúchať“. Dieťa poslúchať nemusí. Potrebuje sa naučiť zodpovednosti a slobode, ktorá vychádza z lásky k sebe a rešpektu k ostatným.

Iryna


Jazyková úprava Lucia Chynoranská

Foto Pixabay.com


Chcete ušetriť?

Páčia sa vám obe moje knihy?

Objednajte si ich naraz ako výhodné knižné DUO a zaplatíte o 3 € menej. 

Žádné produkty